Často som si všimol, že to, ako sa správame k blízkym, môže veľa povedať o našej minulosti. Niektorí ľudia sú voči priateľom vrelí, štedrí a otvorení, ale voči rodine sa správajú chladne, odmerane a dokonca tvrdo. Na prvý pohľad to môže pôsobiť protirečivo. Nemali by sme prejavovať rovnakú láskavosť voči tým, ktorí nás vychovali, ako voči tým, ktorých si vyberáme do svojho života?
V skutočnosti sa spôsob, akým človek komunikuje so svojou rodinou, neobmedzuje len na jeho osobnosť. Často je to odrazom udalostí, ktoré prežil v detstve, ktoré zanechali stopy a dodnes ovplyvňujú naše reakcie. Tieto zážitky môžu formovať naše emócie, očakávania a dokonca aj obavy v rodinných vzťahoch.
Ak ste niekedy premýšľali, prečo niektorí ľudia tak pristupujú k svojej rodine, alebo ak ste si túto tendenciu všimli u seba, má zmysel zvážiť možné príčiny. Takéto správanie totiž nie je len rozmarom alebo otázkou charakteru, ale často výsledkom minulých zážitkov.
Existuje niekoľko typov situácií, ktoré sme prežili v detstve a ktoré môžu ovplyvniť to, ako sa správame k rodine, aj keď sme schopní prejavovať teplo a štedrosť voči priateľom.
Pochopenie týchto koreňov môže pomôcť lepšie porozumieť rodinným dynamikám a v niektorých prípadoch začať cestu k zmiereniu alebo väčšej harmónii.
1. Neustále porovnávanie s ostatnými
Nič tak nespôsobuje, že dieťa pochybuje o svojej hodnote, ako neustále porovnávanie.
Či už je to brat alebo sestra, ktorých považujú za ideálnych, alebo spolužiak, ktorého obdivujú rodičia, zmysel je vždy rovnaký: jeho osobnosť nie je dostatočná. Musí byť múdrejší, talentovanejší, poslušnejší, vždy lepší.
Postupom času to môže vyvolať urazenosť a vytvoriť vzdialenosť. V rodine často cítia, že sú neustále súdení alebo že nespĺňajú očakávania.
S priateľmi naopak neexistuje konkurencia: dôležité je len prijatie. Práve s nimi sa cítia najvoľnejšie a najbezpečnejšie, aby sa im mohli zdôveriť.
2. Dospievanie v atmosfére tajomstiev a nevypovedaného
Najmä v minulosti, ale aj dnes niektoré rodiny fungujú v atmosfére mlčania. Problémy, silné emócie alebo konflikty sa otvorene neriešia. Deti sa rýchlo naučia, že rozhovory môžu vyvolať napätie alebo viesť k výčitkám.
Dospievanie v atmosfére tajomstiev často vedie k rozvoju nedôvery k intímnej komunikácii. Stáva sa normálnym chrániť sa, držať si svoje myšlienky pre seba a nehovoriť o svojich pocitoch v rodine.
S priateľmi je to iné. Môžete sa podeliť o svoje zážitky a emócie bez obavy, že budete odsúdení alebo kritizovaní. Tieto vzťahy sa stávajú útočiskom, kde môžete slobodne vyjadrovať svoje myšlienky, kde rastie dôvera a prekvitá náklonnosť bez bremena nevypovedaných slov.
3. Nikdy nemať pocit, že vás niekto počúva
Každé dieťa chce, aby jeho slová mali význam. Niektoré deti však vyrastajú v rodinách, kde ich pravidelne prerušujú, ignorujú alebo odsunú.
Ich pocity môžu byť ignorované jednoduchým „Preháňaš“ a ich nápady odmietnuté frázou „Teraz to nie je dôležité“. Postupom času dospejú k záveru, že vyjadrenie svojich myšlienok nič nemení, a nakoniec sa vzdajú.
S priateľmi je situácia úplne iná. Nájdu ľudí, ktorí ich počúvajú, chápu alebo sa snažia pochopiť a vážia si ich. A keď konečne narazia na takýto typ vzťahu, je prirodzené, že reagujú na prejavenú nežnosť a pozornosť.
Okrem toho, v tejto štúdii, ktorá bola vykonaná medzi viac ako 1000 teenagermi, nepodporujúca výchova zo strany rodičov (kritika, bagatelizovanie) pozitívne koreluje s vnútornými problémami (úzkosť, depresia).
4. Pocit, že lásku si treba zaslúžiť
Niektoré deti vyrastajú s predstavou, že láska ich blízkych je podmienená. Komplimenty, láska alebo pozornosť prichádzajú len vtedy, keď niečo dosiahnu alebo sa správajú presne tak, ako sa od nich očakáva.
Chyba alebo odchýlka od očakávaní môže rýchlo ochladiť rodinnú atmosféru. To vytvára presvedčenie, že láska nie je bezplatný dar, ale niečo, čo si treba zaslúžiť.
Ale s priateľmi je dynamika často úplne iná. Priateľstvo je založené na prijatí a spojení bez akýchkoľvek podmienok. Preto je ľahšie byť otvorený a láskavý voči priateľom, pričom si zachovávate určitý odstup od rodiny.
Okrem toho táto štúdia, vykonaná medzi deťmi piateho ročníka, ukazuje, že u dievčat je vnímanie podmienečnej rodičovskej podpory (láskavosť závisí od výsledkov) pozitívne spojené s úzkosťou.
Čím viac dieťa vníma rodičovskú podporu ako podmienenú, tým viac rozvíja sebadeštruktívny perfekcionizmus, čo zase zvyšuje jeho úzkosť.
5. Nikdy nezažiť spoľahlivú a stabilnú lásku
Pre niektoré rodiny nebola rodinná láska nežná, ale dokonca veľmi tvrdá. Prejavovala sa prísnymi pravidlami, mlčaním alebo kolísavou náklonnosťou v závislosti od správania. Rodina mohla zabezpečiť materiálne potreby, ale v ostatných veciach, napríklad v prejavoch lásky, bolo takéto správanie zriedkavé alebo úplne chýbalo, najmä u starších generácií.
Keď sa láska javí ako podmienená alebo riskantná, je ťažké ju voľne dávať. Niektorí ľudia, keď dospejú, dospejú k presvedčeniu, že blízkosť nevyhnutne vedie k utrpeniu, a preto uprednostňujú držať sa od svojej rodiny na diaľku.
Naopak, láska k priateľom je iná: je daná bez nátlaku a bez strachu. Pre človeka, ktorý nikdy nezažil takú emocionálnu istotu, je normálne, že sa jej drží a čerpá z nej útechu a podporu.
6. Život v dome, kde sa ignorujú emócie
V detstve je rodina naším prvým orientačným bodom pre pochopenie a ovládanie svojich pocitov. Pre niektorých však mohlo byť vyjadrovanie svojich pocitov ťažké alebo dokonca nebezpečné. Možno im hovorili, aby sa „upokojili“, keď boli smutní alebo nahnevaní, alebo, čo je ešte horšie, nútili ich cítiť sa slabými za to, že prejavili svoju zraniteľnosť.
Postupom času sa tieto deti naučia, že emócie nie sú doma vždy vítané.
S priateľmi je však situácia úplne iná. S nimi môžu hovoriť o svojich pocitoch, aby získali podporu a pochopenie, ktoré doma nenašli. Tak sa obracajú na svojich priateľov, aby uspokojili túto potrebu, pričom vo vzťahoch s rodinou zostávajú zdržanliví.
Podľa tejto štúdie nepodporujúce reakcie rodičov (napríklad emocionálna nedbanlivosť) predikujú u dieťaťa behaviorálnu dysreguláciu a menej adaptívnu fyziologickú reguláciu. Naopak, podporujúce reakcie rodičov prispievajú k rozvoju stratégií emocionálnej adaptácie.
7. Dospievanie v nepredvídateľnom prostredí
Keď doma vládne nepredvídateľnosť, deti sa stávajú hypersenzitívnymi na najmenšie náznaky napätia. Zabuchnuté dvere, hlboký vzdych alebo jednoduchý pohľad môžu stačiť na to, aby v ich mysli vyvolali úzkosť.
Psychológovia to nazývajú hypervigilancia: stav, pri ktorom je mozog neustále v strehu a hľadá hrozby. Často sa to vyskytuje u ľudí, ktorí vyrastali v prostredí, kde sa často vyskytoval hnev, kritika alebo výbuchy zúrivosti.
V dospelosti môžu títo ľudia spájať rodinu s rovnakým napätím. Aj keď sa situácia zmenila, ich nervový systém si zachováva spomienku na túto úzkosť.
Naopak, s priateľmi nemajú takú neustálu ostražitosť. Vtedy je ľahšie sa uvoľniť a nechať, aby sa nežnosť a náklonnosť prejavovali prirodzene.
8. Byť emocionálnou oporou pre blízkych
Niektoré deti rastú tak, že sa starajú o ostatných, namiesto toho, aby dostávali podporu. Môžu upokojovať krízy, riešiť spory alebo podporovať preťaženého rodiča.
Namiesto toho, aby dostávali pozornosť dospelých, sami sa stávajú „pomocníkmi“.
V tomto kontexte môže byť pozornosť a dobrosrdečnosť vnímaná ako zodpovednosť alebo bremeno, a nie ako normálna a utešujúca výmena.
Naopak, s priateľmi je dobrosrdečnosť jednoduchšia a, čo je dôležité, bez akýchkoľvek záväzkov. Môžete dávať a prijímať bez postranných úmyslov, bez tlaku a únavy.
Posledná poznámka:
ak sa v týchto schémach spoznáte, vedzte, že to neznamená, že ste zlomení.
Váš súčasný prístup k budovaniu vzťahov je formovaný skúsenosťami, ktoré vás naučili chrániť sa.
Možno bolo v určitom momente pre vaše blaho potrebné zachovať určitý odstup od rodiny.
Útecha a dôvera, ktoré nachádzate u priateľov, sa môžu zdať prirodzenejšie, pretože ste sa naučili hľadať ich mimo rodiny.
Uvedomenie si tejto dynamiky vás už oslobodzuje: už nie ste väzňom minulých vzorcov správania. Uzdravenie neznamená nútenie k blízkosti, ktorá vám nevyhovuje, ale voľbu vytvárať vzťahy podľa svojho obrazu a podoby, v súlade s tým, čo vám najviac vyhovuje.
Každý si zaslúži spoľahlivé, vzájomné a plnohodnotné vzťahy, či už s rodinou, priateľmi alebo tými, ktorí tvoria jeho rodinu.
