Hoci úlohu úprimnej a otvorenej komunikácie nemožno preceňovať, ako poznamenáva psychoterapeutka Katarzyna Miller, keď sme k sebe úprimní a otvorení, nemusíme veľa rozprávať.
Je potrebné diskutovať o každej zložitej situácii?
Joanna Olekszyk: Chcela by som sa vás opýtať, či má rozhovor vždy zmysel a či je skutočne potrebné diskutovať o všetkom.
Katarína Millerová: Nie, nie vždy a nie o všetkom. Môžeme sa rozprávať do zbláznenia a pritom nič nediskutovať a nerozhodnúť. Niekedy môžeme mať pocit, že v určitej situácii nám chýbajú slová. Ba čo viac – že ich vôbec nechceme používať, pretože je lepšie spoliehať sa na niečo ako tiché dohody.
J.O.: Obzvlášť nemám rada, keď sa rozhovor začína slovami: „Musíme si pohovoriť“. Podľa mňa to len zbytočne všetkých nervuje.
K.M.: Vždy, keď takéto slová zaznejú vo filme alebo v divadelnej hre, môj manžel hovorí, že má chuť vytiahnuť zbraň. Chceš? Tak hovor! Načo to oznamovať? Nie je to nič iné ako vyvolávanie škandálu. Samozrejme, sú veci a témy, ktorým treba venovať viac času a energie a napríklad o nich hovoriť na odľahlom mieste, ale predsa sa dá hneď prejsť k podstate: „Počuj, chcem vyjasniť otázku, kvôli ktorej sme sa nedávno pohádali. Kedy si budeme môcť pokojne pohovoriť?“ Alebo: „Napadla ma nová myšlienka týkajúca sa toho, o čom sme včera hovorili.“ Alebo dokonca: „Mám problém v práci, rada by som sa s tebou poradila.“ A potom – prečo nie – môžete uvariť čaj, postarať sa o to, aby vás nikto nerušil, vypnúť telefón alebo ísť na prechádzku do lesa.
J.O.: Mám rád rozhovory počas prechádzok. Pretože vtedy – doslova aj v prenesenom zmysle – ideme vedľa seba a dopredu. To úplne inak nastavuje rozhovor, ako keď sedíme oproti sebe a ešte nás delí stôl alebo písací stôl. Nemáte pocit, že takáto situácia nás často zredukuje na úlohu žiadateľov?
K.M.: Alebo oponentov. Môžeme mať dojem, že nás niekto bude vypočúvať, obviňovať z niečoho alebo vyvíjať tlak. Ale čo už, nepríjemné rozhovory sa tiež stávajú.
J.O.: Súhlasím. Preto si myslím, že je lepšie vedieť, aká bude téma takéhoto stretnutia. Potom sa naň môžeme pripraviť – ako po vecnej, tak aj po psychologickej stránke.
K.M.: Okrem toho, ak žijeme pod jednou strechou, spomínané „musíme si pohovoriť“ nemá absolútne žiadny zmysel. Veď sa neustále rozprávame. Pýtame sa, či chceme ísť do kina alebo čo by sme chceli na večeru, ako prebehol deň v práci alebo v škole. Alebo požiadame niekoho, aby sa posunul alebo uvaril čaj – to všetko sú rozhovory!
Ako komunikovať s teenagerom?
J.O.: Keď si povedala, že to nie je vždy príjemné, napadla ma situácia, keď mama nájde cigarety vo veciach svojej dospievajúcej dcéry. Podľa teba by mala túto tému nadhodiť pri najbližšej vhodnej príležitosti alebo zorganizovať samostatné stretnutie?
K.M.: Podľa mňa je vážnejší problém inde – vôbec nevieme komunikovať s deťmi, ktoré podľa nás urobili niečo zlé. Najčastejšie to berieme veľmi osobne, ako niečo, čo podkopáva našu rodičovskú autoritu, a preto sa rozčuľujeme a kričíme: „Toľko sme pre teba obetovali, a ty…“. Lenže to nie je rozhovor, takto nič „nediskutujeme“.
Mal som šťastie, že zatiaľ čo moja mama bola v takýchto rozhovoroch strašná, otec vedel viesť ich tak, aby nás zbližovali, a nie vzďaľovali. Spomínam si, ako sa ma spýtal: „Fajčíš, však? Rozumiem tomu, sám som veľmi chcel fajčiť, ale nakoniec mi to ublížilo. Fajčil som od detstva a dnes som v zajatí závislosti a míňam na to kopu peňazí.“ „A ako sa ti to páči?“ spýtal sa potom. „Vieš, je to hrozné,“ odpovedala som. Pokýval hlavou. A od tej chvíle som už nikdy nefajčila.
J.O.: To znamená, že namiesto „Ako si mohla?!“ je lepšie sa spýtať: „Prečo fajčíš?“.
K.M.: Nie, pretože to je tiež bezvýznamné. Je jasné, prečo dieťa fajčí – pretože chcelo vyskúšať zakázané ovocie, pretože to už všetci robia, pretože je to také „dospelácke“, pretože chce patriť do skupiny. Lepšie je odvolať sa na vlastnú skúsenosť a povedať: „Rozumiem ti.“ O to viac, že keď ide o cigarety, dospelí často prejavujú nemalú pokryteckosť – sami fajčia, ale vyžadujú, aby dieťa nefajčilo. Navyše všetci okolo fajčia! Nehovorím, že to nie je problém, ale myslím si, že oveľa vážnejším problémom sú dnes drogy. A tu netreba čakať, kým dieťa vyskúša drogy, ale začať s ním o tom hovoriť čo najskôr. Opýtajte sa ho, či má priateľov, ktorí majú niečo spoločné s drogami, či ich sám vyskúšal. Čo si vôbec myslí o drogách? Vždy stojí za to podeliť sa o svoje myšlienky na túto tému a možno aj o svoje skúsenosti. A potom to už bude skutočný rozhovor.
J.O.: Ten prebieha v inej fáze a na inej úrovni.
K.M.: Ešte jedna vec – s takýmto rozhovorom nemožno náhle vyrušiť, ak nemáte vo zvyku rozprávať sa s dieťaťom, namiesto toho mu oznamujete rôzne veci alebo mu ich zakazujete. Ak nepoznáte svoje dieťa, nemáte právo robiť mu scény.
Naozaj má rozhovor o rozchode zmysel?
J.O.: V jednom z rozhovorov novinárky Agnieszky Juczewiczovej jej partnerka, terapeutka Agnieszka Iwaszkiewiczová, povedala, že podľa jej názoru nemá zmysel hovoriť o rozchode. Ak sa jeden z partnerov už rozhodol, rozhovor nič nezmení, len zosilní bolesť.
K.M.: Aj ja si myslím, že to nemá zmysel. Samozrejme, ak mi niekto veľmi blízky náhle povie, že ma opúšťa, mojou prvou reakciou je prekvapenie, nesúhlas a bolesť. Ďalším reflexom bude otázka, či sa niečo nestalo, či som v poslednej dobe neurobila niečo, čo bolo príčinou, alebo či to nie je niečo, o čom už dlho premýšľal. Pravdepodobne by som tiež chcela vedieť, čo to znamená, že ma opúšťa. Odchádza, chce rozvod, chce žiť s niekým iným? Myslím si, že keby som dostala na to všetko úprimné vysvetlenie, prestala by som sa týmto otázkami ďalej trápiť. Ale keby sa vyhýbal odpovedi alebo sa vyhováral, asi by mi bolo ťažšie sa s tým zmieriť. Možno by som sa chcela vrátiť k tejto téme… Hoci by to veľa nezmenilo. Lebo rozhovor nepomôže od úderu. Nezmierni silu, s akou nás zasiahol. Avšak určite by som odporúčala prebrať to, čo sa stalo, s niekým iným; s niekým, komu môžeme dôverovať, s kým sa môžeme porozprávať. Nemôžeme zostať s takou bolesťou sami. Ale prečo hovoriť s tým, kto mi to spôsobuje? Prečo?! Lepšie je udrieť ho po hlave alebo nadávať mu. Emocionálna reakcia vždy pomáha. Čím sme bližšie k svojim pocitom a čím viac ich prejavujeme, tým lepšie zvládame rôzne výzvy.
J.O.: A keďže sme už začali hovoriť o rodičovstve a partnerstve, stojí za to spomenúť taký druh pseudorozhovoru, ktorý spočíva v tom, že sa k tejto téme budem vracať, kým neurobíš to, čo chcem.
K.M.: A to je už jednoducho nátlak, hoci pod rúškom rozhovoru. Veľmi často nás niekto chce pod zámienkou rozhovoru prinútiť urobiť niečo. Samozrejme, nikto nám to nepovie priamo.
J.O.: Spomínaná Agnieszka Juczewicz rozprávala, ako pred časom išla s priateľom na dovolenku. Ona s deťmi, on bez nich. Stručne povedané, bola to ich najhoršia dovolenka. Neustále sa hádali. Po návrate by samozrejme mohli o tom začať hovoriť, vysvetľovať, zistiť, čo nefungovalo. Namiesto toho sa na seba pozreli a zhodne povedali: „Už nebudeme spolu chodiť na dovolenku.“ A tým bola vec uzavretá a oni sú naďalej priateľmi.
K.M.: Veľmi múdre a super. Každý vidí, ako to skončilo. Niekedy je potrebné niečo nechať tak, lebo je jasné, o čo ide. Načo sa trápiť, načo sa stresovať, načo to rozoberať?! Ale sú ľudia, ktorí to radi robia. Najviac ma unavuje, keď niekto hodiny opakuje: „Ako mohol?!“, škádlí: „Prečo som to nepochopila skôr?“, vzdychá: „Ako som sklamaná“. A tak dookola, znova a znova. To nič nezmení, čo sa stalo, stalo sa. To živí zášť a v skutočnosti škodí všetkým, ktorí sú do tejto situácie zapojení.
Keď rozhovor len zhoršuje situáciu vo vzťahoch
J.O.: Kedysi som patrila do dievčenskej partie, kde bolo zvykom diskutovať o každom konflikte od samého začiatku. „A prečo si bola nervózna?“, „Odpovedala si jej tak nepríjemne“. Nemohla som to zniesť.
K.M.: Pretože, ako sa domnievam, to nijako nepomáhalo, neviedlo k zmierneniu konfliktov, ale len vás zbytočne rozrušovalo a vy ste sa navzájom obviňovali.
J.O.: Existujú situácie, keď nemá zmysel diskutovať o vine, pretože je zrejmá, a existujú situácie, keď o niečom nechcete hovoriť, pretože je to pre vás jednoducho nepríjemné: odstúpili ste z práce, rozišli ste sa s priateľom, stratili ste niečo alebo niekoho dôležitého… Priatelia vás chcú podporiť, ale niekedy to nerobia veľmi šikovne. Napríklad sa vás opýtajú, ako sa cítite alebo ako sa to stalo.
K.M.: Spoločné sťažnosti na bývalého šéfa alebo partnera, nepoviem, že pomáhajú: „ Aký idiot!“, „Ako ho nenávidíme!“. Ale ak vidíte, že pri ďalšej zmienke o nepríjemnej udalosti sa vášmu známemu alebo známej pokazí nálada, je lepšie v tejto téme nepokračovať. Veta „Nechcem o tom hovoriť“ by mala vyriešiť problém. Samozrejme, priateľ sa môže opýtať: „Prečo o tom nechceš hovoriť?“. „Pretože to príliš bolí“, „Pretože na to chcem zabudnúť“ alebo „Nemôžem ti to vysvetliť, jednoducho na to nemám silu“.
Veľmi by som však chcela, aby sme sa porozprávali o tom, že by sme nemali hovoriť o niečom úžasnom. Sú momenty vzrušenia, požehnania, nadšenia, sú spoločné zážitky v prírode, pri krásnej hudbe, počas osláv alebo pri pohľade na niečo, čo nás veľmi dojme – keď stačí len pozrieť sa jeden druhému do očí, dotknúť sa alebo urobiť nejaký iný gest. Prečo to nazývať?
Spomínam si na situáciu, ktorá bola kombináciou niečoho úžasného a niečoho strašného. Vracali sme sa s mojou vtedajšou priateľkou z nejakých zadaných prác a zrazu do nášho auta narazilo iné auto. Prežili sme chvíle skutočného strachu, pretože sa zdalo, že zomrieme na mieste. Ale keď to všetko skončilo, otrasené sme sa objali. Začali sme plakať – čiastočne z úľavy, čiastočne z radosti, že sme nažive, a čiastočne preto, že sa nám stalo niečo veľmi ťažké. Len sme si povedali, že sme sa v myšlienkach už rozlúčili so životom a poďakovali mu. Bola som nadšená, že sme obe vnímali túto situáciu rovnako a že sme v tom boli spolu. Potom sme sa k tomu už nikdy nevrátili.
Keď mlčanie hovorí viac ako slová
J.O.: Niekedy sa mi to stáva v kine, keď je film tak emocionálne nabitý, že z neho odchádzam v tichosti, hoci som v spoločnosti. Nič nehovoríme, ale to neznamená, že sme si navzájom „nepovedali“, aký dojem na nás film urobil.
K.M.: Už ste si to navzájom povedali svojím mlčaním, emóciami, slzami alebo vzdychmi. Raz sme štyria vyšli z kina a zaliali sa slzami. A išli sme ďalej, plačúc. Pre mňa to bola veľmi dôležitá skúsenosť.
J.O.: Prevláda názor, že ženy hovoria viac ako muži, hoci výskumy ukazujú, že rozdiel je v skutočnosti malý. Nás však bezpochyby učia diskutovať o všetkom a budovať blízke vzťahy prostredníctvom rozhovorov. Preto ženy častejšie pýtajú: „Prečo neodpovedáš? Stalo sa niečo?“ alebo dokonca vyčítajú: „Prečo mi nikdy nehovoríš o svojich pocitoch?“ Ale on alebo ona o tom často hovoria, len inak: činmi, gestami, pohľadom. Ak dobre poznáte človeka, môžete aj podľa jeho držania tela pochopiť, čo cíti alebo si myslí.
K.M.: Súhlasím, netreba príliš veľa rozprávať. Samozrejme, absolútne nechceme podceňovať hodnotu úprimného a otvoreného rozhovoru. Avšak, keď sme k sebe úprimní a otvorení, nemusíme veľa rozprávať.
J.O.: Nemáte pocit, že niekedy nekonečne diskutujeme o niečom, namiesto toho, aby sme sa pustili do práce? Nemôžem počúvať o všetkých tých klimatických konferenciách – už vieme, čo treba urobiť, aby sme zachránili planétu, netreba o tom viac hovoriť, ale treba začať zavádzať zmeny.
K.M.: Nielen klimatické konferencie prinášajú málo výsledkov. Každý z nás bol asi aspoň raz v živote na schôdzi, na ktorej už po pár minútach pochopil, že z toho nič nebude, ale aj tak to trvalo ešte aspoň hodinu. Ľudia sedia, rozprávajú sa, a prácu treba urobiť. Veľa závisí od vedenia, či takéto rozhovory povoľuje a v akom rozsahu.
J.O.: Priznávam, že s vekom mám čoraz radšej mrzútov. Tak v živote, ako aj vo filme. Hoci dĺžka mojich vyjadrení v tomto texte o tom možno nesvedčí…
K.M.: Ale tvoja práca je tiež založená na rozhovoroch, veď jedna vec je robiť rozhovory alebo nahrávať podcasty a druhá vec je hovoriť bez prestávky.
J.O.: Takže mimo práce alebo po práci sa čoraz viac prikláňam k názoru, že by sme mali menej hovoriť a viac konať.
K.M.: Môj obľúbený Anthony de Mello, ako aj mnohí iní majstri, opakovali, že najmúdrejší je sedieť a mlčať. Pozerať sa, počúvať, cítiť, byť. Nie je nutné hovoriť. Hoci si môžem vytknúť to isté, čo ty – zarábam si hlavne rozhovormi. Možno, keď obe veľa hovoríme v práci, potom už nechceme? Stretávam sa aj s ľuďmi, ktorí trávia veľa času osamote, a vidím, že akonáhle pochopia, že ich niekto chce počúvať, rozprávajú až do zúfalstva. Tak veľmi po tom túžia. Ja sama mám zvyčajne problém, pretože na jednej strane ich chcem počúvať, ale na druhej strane práve to nechcem.
J.O.: Okrem toho, naša doba od nás vyžaduje, aby sme sa neustále vyjadrovali, vyjadrovali sa ku každej otázke, formulovali okamžité súdy. Myslím si, že nám všetkým by nezaškodilo trochu popremýšľať. Nezaškodilo by ani občas povedať: „Neviem, dajte mi čas na premyslenie.“
K.M.: Podľa mňa si veta „neviem“ zaslúži pomník. Máme právo nevedieť a nehanbiť sa za to, že nevieme. Je to to isté ako pocit bezmocnosti – jeden z najviac podceňovaných stavov. Pri správnom použití nás môže uchrániť pred mnohými hlúposťami.
Katarína Millerová – psychologička, psychoterapeutka, spisovateľka, filozofka, poetka. Autorka mnohých kníh a psychologických príručiek, medzi inými „Návod na zaobchádzanie s toxickými ľuďmi“ a „Dovoľ si milovať, dievča“ (vydavateľstvo Zwierciadło).
