— V porovnaní so súčasnými štyridsiatnikmi a päťdesiatnikmi je mladá generácia menej pripravená budovať trvalé vzťahy. Prejavuje sa to ako neochotou prijímať rozhodnutia, ktoré viažu na celý život, tak aj neochotou stabilizovať sa. Vidím to aj v procesoch uznávania manželstva za neplatné. Prevažná väčšina prípadov sa týka psychickej „neschopnosti plniť podstatné manželské povinnosti“.
V roku 2024 bolo uzavretých viac ako 68 tisíc cirkevných sobášov. To je o 9 tisíc menej ako rok predtým. Za desať rokov sa tento počet takmer zdvojnásobil.
Štatistiky jasne ukazujú klesajúci trend, hoci dôvodov je samozrejme niekoľko.
Aké?
Po prvé, postupujúca sekularizácia spoločnosti. Stále viac ľudí sa neidentifikuje s katolíckou cirkvou a nepociťuje potrebu náboženských služieb.
To má svoje prirodzené dôsledky, vrátane pozitívnych. Namiesto „masovosti“ sa objavuje vyššia náboženská uvedomelosť u tých, ktorí skutočne chcú žiť podľa svojej viery.
Ten, kto nechodí do kostola, pravdepodobne neuzavrie cirkevný sobáš. Je to logické.
Mladá generácia je tiež v porovnaní so súčasnými štyridsiatnikmi a päťdesiatnikmi menej zrelá na budovanie trvalých vzťahov.
To sa prejavuje ako neochota prijímať rozhodnutia, ktoré viažu na celý život, tak aj nepripravenosť na stabilizáciu, nielen v sakramentálnom zmysle, ale aj vo všeobecnosti. Vidím to aj v procesoch o uznanie manželstva za neplatné. Prevažná väčšina prípadov sa týka psychickej neschopnosti plniť podstatné manželské povinnosti.
„Psychická neschopnosť plniť podstatné manželské povinnosti“. Čo to vlastne znamená?
Hovorím o situáciách, keď je človek emocionálne nezrelý, neschopný prevziať zodpovednosť za iného človeka, za rodinu, za spoločný život. Stáva sa, že mladí ľudia vstupujú do manželstva bez toho, aby pochopili, že toto rozhodnutie je navždy a že vyžaduje zrelosť, schopnosť obetovať sa a pracovať na sebe. Nechápu, že sviatosť manželstva je partnerský vzťah, v ktorom je potrebné nielen brať, ale aj dávať niečo zo seba.
Nezrelosť tiež núti mladých ľudí báť sa formalít spojených s cirkevným sobášom. Je potrebné absolvovať predmanželskú prípravu, prejsť kanonickými kontrolami, sú tu oznámenia… Pre mnohých je to prekážka, ktorú jednoducho nechcú alebo nemôžu prekonať. Načo to robiť, keď je možné túto fázu úplne vynechať.
Ako prebieha takéto kanonické vyšetrenie?
Je to rozhovor, ktorý sa vedie vo farnosti pred uzavretím manželstva a ktorého cieľom je zistiť, či snúbenci môžu skutočne a dôstojne uzavrieť sviatosť manželstva.
Kňaz kladie otázky týkajúce sa osobnosti strán, ich slobodného stavu, zrelosti, slobody rozhodnutia, viery a pochopenia podstaty manželstva, vrátane nerozlučnosti, vernosti a otvorenosti voči potomstvu. Overuje sa tiež, či neexistujú kanonické prekážky alebo nedostatky manželského súhlasu. To je základom pre povolenie strán uzavrieť sviatostné manželstvo.
Niekoľkokrát som počul od známych, že existujú predmanželské kurzy, ktoré trvajú jeden deň. Ide o to, aby sa rýchlo splnila nepríjemná povinnosť.
Naozaj existujú zrýchlené kurzy alebo také, v ktorých sa nevenuje osobitná pozornosť dochádzke, samostatnej práci alebo skutočnej účasti účastníkov. Je ťažké to jednoznačne posúdiť, ale treba úprimne povedať, že nie vždy sa dbá na kvalitu prípravy. Často to škodí všetkým – samotným snúbencom aj budúcemu manželstvu.
Pri takom nízkom úrovni prípravy nie je prekvapujúce, že o niekoľko rokov mnohí ľudia žiadajú o „cirkevný rozvod“ alebo zrušenie manželstva. Často títo ľudia ani nechápu, čo vlastne predstavuje sviatosť manželstva, aké má dôsledky a v čom spočíva závažná chyba. Keď niekto ide cestou najmenšieho odporu a pristupuje k príprave na svadbu ako k nepríjemnej povinnosti, ktorú treba „odslúžiť“, potom budú práve takéto dôsledky.
Ako to súvisí?
Mladí ľudia venujú dlhé mesiace, a niekedy aj roky štúdiu, chodia na doučovanie a kurzy, pretože vedia, že od tejto skúšky veľa závisí. A úplne oprávnene. O to viac ma prekvapuje, prečo tak často nechcú venovať podobnú pozornosť príprave na manželstvo – najzložitejšej, najnáročnejšej a najdlhšej „skúške“ v živote človeka.
Čo sa stalo za posledných pár rokov, že nechceme manželstvo?
Mladí ľudia sa čoraz častejšie uzatvárajú do virtuálneho sveta. Ich vzťahy sa do veľkej miery presúvajú na internet, čo má obrovský vplyv na rozvoj sociálnych kompetencií a schopnosť budovať trvalé vzťahy. To zase ovplyvňuje aj postoj k manželstvu, vrátane sakramentálneho manželstva.
Je ťažké si predstaviť „online manželstvo“.
Dnes zohrávajú čoraz väčšiu úlohu individualizmus a potreba autonómie. Mladá generácia deklaruje väčšiu nezávislosť vo svetonázore a menšiu pripútanosť k náboženským tradíciám. Menia sa priority – dôležité sa stávajú kariéra, vzdelanie, osobnostný rast a finančná stabilita, a rozhodnutie o sviatostnom manželstve často ustupuje do úzadia.
Často to sprevádzajú rôzne druhy závislostí – od alkoholu, drog, sexu, hier, internetu, pornografie. Tieto problémy často začínali ešte pred svadbou, ale boli bagatelizované, zamlčované alebo „zametané pod koberec“ v nádeji, že „po svadbe sa všetko napraví“. Zvyčajne sa však všetko nenapraví.
K tomu sa pridáva silná závislosť od rodičov, teda táto neprerezaná pupočná šnúra?
Stáva sa, že dospelí ľudia v praxi zostávajú psychicky závislí od rodičov. Ide o situácie, keď svokrovci zasahujú do každého aspektu života mladých, rozhodujú za nich a jeden z manželov nedokáže stanoviť hranice. Takýto človek veľmi často nie je skutočne schopný vytvoriť manželstvo ako autonómnu životnú komunitu.
Simulácia manželského súhlasu?
Ide o situáciu, v ktorej niekto vysloví slová sľubu, ale v skutočnosti od začiatku vylučuje dôležité prvky manželstva, ako sú nerozlučnosť, vernosť alebo otvorenosť voči potomstvu. Je to tiež výsledok súčasnej mentality „vždy sa môžem vzdať“, „ak sa mi to prestane páčiť, skončím“.
Všetko toto ukazuje, že sociálne zmeny sa veľmi jasne odrážajú na manželstvách. A hoci mnohé z týchto príbehov sú zložité, zároveň každý z nich pripomína, akú obrovskú zrelosť vyžaduje rozhodnutie vstúpiť do sviatostného manželstva.
Na druhej strane, priemerný vek vstupu do manželstva systematicky rastie, v dôsledku čoho sa náboženské rozhodnutia odkladajú „na neskôr“.
Vidím to aj vo svojej praxi cirkevného advokáta. Predtým sa na mňa obracali hlavne manželia, ktorí mali v čase svadby niečo málo cez 20 rokov. Dnes je to zjavná menšina.
Čoraz častejšie sú to ľudia po 25, 30 a dokonca 40 rokoch, ktorí vstupujú do svojho prvého manželstva.
A možno cirkev sama prispieva k tomu, že stále menej ľudí má záujem žiť v súlade so sviatosťami?
Bohužiaľ, vo verejnom priestore sa objavuje veľa škandálov spojených s cirkvou, ktoré vytvárajú negatívny obraz v spoločnosti. Spravodlivo treba uznať, že časť z nich je umelo nafúknutá médiami, ktoré nie sú naklonené cirkvi. Existujú však aj situácie, ktoré skutočne vyžadujú úprimné vysvetlenie, transparentnosť a predloženie veriacim úplného obrazu a všetkých okolností. Je to dôležité ako pre dobro cirkvi, tak aj pre dôveru verejnosti. Preto som rád, že sa ujímaš úlohy písať o týchto otázkach.
Zároveň však musíme mať na pamäti, že formovanie mentality a sociálnych postojov je mimoriadne zložitá úloha. História ukazuje, že mnohí sa o to pokúsili, ale máloktorým sa to skutočne podarilo. Ak ľudia sami nebudú chcieť budovať trvalé vzťahy a zodpovedné manželstvá – vrátane sakramentálnych – žiadna inštitúcia, ani Cirkev, ich k tomu nemôže prinútiť silou alebo len výzvami.
Čo robí Cirkev, aby zvrátila tento trend?
Existujú iniciatívy, ktoré sa to snažia zmeniť – spomenúť možno napríklad „Týždeň manželstva“, ktorý propaguje hodnotu trvalých vzťahov a budovania zrelého zväzku, alebo „Stretnutia manželov“, ktoré pomáhajú párom prehlbovať vzťah, učiť sa komunikovať a prekonávať krízy.
Podľa môjho názoru je potrebná synergia týchto snáh a vytvorenie širšej stratégie, ktorá by zahŕňala rôzne úrovne formovania verejnej mienky. Táto stratégia by mala skutočne povzbudzovať, ukazovať výhody, zmysel a hodnotu manželstva, a nemala by byť založená na nátlaku alebo zastrašovaní. Je potrebné múdro vysvetľovať, viesť čestnú, niekedy zložitú polemiku a oponovať argumentom, ktoré nie sú vždy racionálne, ale fungujú vo verejnom povedomí.
To znamená, že v najbližších rokoch sa táto tendencia nezmení?
Myslím si, že tieto štatistické údaje sa môžu ešte zhoršiť. Pravdepodobne budeme svedkami ďalšieho poklesu počtu civilných a cirkevných sobášov a zároveň nárastu počtu rozvodov.
To, čo sa stane neskôr, závisí od mnohých faktorov, ale aj od toho, či sa v Cirkvi a medzi vládcami vytvorí konzistentná, premyslená stratégia.
Stratégia na podporu manželstva a rodiny?
Bude potrebná účasť nielen štátnych a cirkevných inštitúcií, ale aj médií, škôl, verejných organizácií a všetkých kruhov, ktoré ovplyvňujú formovanie názorov mladých ľudí.
Bez toho existuje reálne nebezpečenstvo, že v polovici 21. storočia budeme smerovať k spoločnosti, v ktorej sa manželstvo stane oslabenou a podceňovanou inštitúciou.
