„Každý rok na Vianoce prídu moje deti a čakajú, že všetko bude pripravené. Uspokojne sa usadia a čakajú, kým im podám boršč a pelmeňe. Ani sa ma nespýtajú, či nepotrebujem pomoc. Akoby im to všetko patrilo. A hoci sa na nich usmievam, niečo vo vnútri ma zožiera. Niekedy mám naozaj chuť zabuchnúť dvere a tváriť sa, že ma nie je doma.“
Vianoce boli pre mňa vždy výnimočným obdobím. Páčilo sa mi to zhon, plánovanie, tvarovanie pelmeňov do neskorej noci. Keď boli deti malé, všetko malo zmysel – ich smiech, očakávanie darčekov, spoločné spievanie kolied. Teraz je všetko inak. A ja už nemám v úmysle mlčať.
Príprava sama
Začala som týždeň pred Vianocami. Najprv okná. Potom závesy, upratovanie kuchyne, umývanie podláh. Sama. Lebo kto by mi pomohol? Môj manžel zomrel pred dvoma rokmi. Deti? Len raz spomenuli po telefóne, že možno prídu skôr, ale samozrejme z toho nič nebolo.
Plánovala som pripraviť dvanásť jedál, ako každý rok. Vedela som, že všetko nezjeme, ale oni majú radi výber. A to sú pelmeňe s kapustou, a to sú s hubami, a to sú uši, a to je hubová polievka, hoci Iza má radšej boršč. Smažila som ryby, robila šaláty, piekla koláče. Na všetko som mala čas a behala som medzi kuchyňou a pivnicou ako mravec. Boleli ma ruky, ťahalo ma v chrbte, ale nesťažovala som sa. Dokonca som si hovorila: „Je to len raz za rok.“ A potom som sa pozrela na kalendár a pomyslela som si, že to je asi predsa len príliš často.
Vianočný stromček som ozdobila sama. Stál v rohu obývačky a blikali na ňom svetielka, ktoré sa nedali rozmotat. Guľôčky boli staré, niektoré ešte od mamy. Keď som vešala porcelánového anjela, udrelo ma, že už nikto nebude obdivovat jeho krásu. Pre mňa bol svätý. Pre nich to bola stará bezvýznamná ozdoba.
Keď som skončila, posadila som sa na gauč a pozrela na stôl. Bol prestretý bielou obrusom, pripravený, ale prázdny. Vedela som, že o pár dní bude plný. Ale prečo som sa už teraz cítila taká unavená?
Príchod ich výsostí
Prišli, ako keby na banket pre bohatých. Najprv syn s manželkou a dvoma deťmi. Vysypali sa z terénneho auta plného kufrov, tašiek a hračiek. Potom dcéra v čiernom kabáte so svojím novým priateľom – ani som si nestihla zapamätať jeho meno.
„Mama, je tu zima ako v psiej búdke, daj nám čaj, dobre?“ – povedal syn ešte v predsieni, keď si s rýchlosťou slimáka vyzúval topánky.
Namiesto toho, aby sa pozdravili, rozsadili sa po rohoch ako turisti v hoteli. Bundy na operadlách kresiel, tašky pod stolom. Iza si hneď sadla na gauč s telefónom v ruke. Ani sa nepozrela na vianočný stromček. Deti behali po obývačke, narážali do stola, šmýkali sa po podlahe.
„Kam to všetko dáme?“ – spýtala sa manželka syna a ukázala na tašky, ako keby to bol môj problém.
„Tam, kde vždy,“ odpovedala som stroho, hoci mi srdce vyskočilo do krku.
V kuchyni už čakal boršč, v hrnci sa paril bigos. Voňalo to domovom. Ale nikto to nekomentoval. Nikto sa ma nespýtal, či nepotrebujem pomoc. Lukáš zapol televízor, Iza zmizla v kúpeľni a jej priateľ sa spýtal, či je tam Wi-Fi.
„Heslo je na chladničke,“ zamrmlala som.
Cítila som sa ako majiteľka penziónu, ktorá práve privítala skupinu hostí. Lenže od hostí sa niekedy očakáva sprepitné alebo aspoň „ďakujem“. A ja som dostala len hluk a otázky, či je kola.
Bola som doplnkom
Večer sme si sadli spolu za stôl, ako keby sme boli rodina. Obrus bol trochu pokrčený, niekto položil tanier nakrivo a jeden z vnukov začal krútiť sa na stoličke a zrážať všetko okolo seba. Nikto tomu nevenoval pozornosť. Ani ja. Sedela som na svojom mieste s polovičným úsmevom na tvári a počúvala, ako deti vedú svoje dospelé rozhovory.
Rozprávali sa medzi sebou, vtipkovali o práci a smiali sa. Sedela som ako divák za svojím stolom. Nikto sa ma nespýtal, ako sa cítim, ako sa mám, ako sa vyrovnávam so smrťou otca. Ako keby to, že som vdova, bolo niečo tak samozrejmé, že to ani nestálo za zmienku.
– Mama, máš ešte ten makový cheesecake, ktorý vždy robíš? – zrazu sa spýtal syn.
– V chladničke, – ticho som odpovedala a vstala, aby som ho priniesla.
V kuchyni som sa na chvíľu oprela o pracovnú dosku. Cítila som, ako veľmi sa nezúčastňujem na tejto konverzácii, ako veľmi som len doplnkom k celej tejto rodinnej inscenácii. Deti rozprávali, jedli, pili kompót. Ich deti behali dookola. A ja som len pridávala jedlo a usmievala sa, keď to bolo vhodné.
K ich službám
Štedrý večer. Osemnásť hodín. Všetko ako vždy – seno pod obrusom, tanier pre nečakaného hosťa, vianočný chlieb uprostred. Snažila som sa pridať tomuto momentu význam, hoci som cítila, že len ja sa ešte snažím.
„Možno by niekto mohol začať?“ navrhla som a podala vianočný chlieb synovi.
Vzal ho neochotne a krátko sa na mňa pozrel.
„No… všetko dobré, mama. Zdravie. A neprepracuj sa, ako vždy,“ povedal s polovičným úsmevom a rýchlo ma pobozkal na líce.
Slová ako z automatu. Akoby niekde v učebnici o sviatkoch našiel hotové formulácie. Iza mi podala vafle bez slov. Jej priateľ sa len usmial, akoby veľmi nechápal, aký má celé toto delenie zmysel.
Zjedli sme boršč. Uši boli dokonalé, ale nikto ich nepochválil. Napchávali sa kaprom, sleďom, bigosom, pelmeňami. Ja som len pozerala. Medzi jedlami som zbierala taniere, umývala ich a naložila ďalšie porcie. Eva mi pomáhala len vtedy, keď som ju o to požiadala.
Keď priniesli darčeky, začalo to byť veselé. Deti výskali, trhali papier, dospelí fotili. A ja som sedela v kúte a pozerala na to všetko ako na divadlo, v ktorom som kedysi hrala hlavnú úlohu, a teraz som nedostala ani jednu repliku. Sviatky, ktoré kedysi patrili mne, teraz patrili im. Len oni veľmi nevedeli, čo s nimi robiť.
Zostala som sama. V tichu
Nasledujúci deň sviatku, ráno. V kuchyni som našla len neporiadok. Oni ešte spali. A ja som opäť vstala ako prvá, aby som upratala, pripravila raňajky a prestrela stôl. V tichu, ktoré nebolo v posledných dňoch, mi zrazu všetko bzučalo v hlave. Hodiny na stene tikali akoby hlasnejšie, čajník vrel akoby zo zlomyseľnosti. Vzala som si šálku čaju a posadila sa za stôl.
Premýšľala som, kedy sa to všetko tak zmenilo. Kedy sa rodinný dom premenil na hotel? Kedy som sa z matky a gazdinej stala obsluhujúcim personálom? Spomenula som si, ako mama mojej mamy raz sťažovala, že „hostia len jedia a odchádzajú“. Vtedy som tomu nerozumela. Teraz to chápem.
Okolo poludnia sa začali zbierať. Syn hádzal tašky do kufra, deti behali medzi predsieňou a autom.
„No, mama, ďakujem za všetko. Ako vždy, všetko bolo veľmi chutné. A je super, že si to všetko zorganizovala,“ hodil cez plece.
A to bolo všetko. Žiadne otázky, či je potrebné niečo upratať. Žiadne „môžem ti pomôcť, než odídem?“. Len zvuk zatvárajúcich sa dverí a miznúce autá za rohom.
Zostala som sama. V tichu. So zvyškami bigosu v chladničke a prázdnym domom, ktorý ešte ráno bol plný života. Ticho po sviatkoch bolo citeľnejšie ako hluk počas nich.
O rok to bude inak
V deň ich odchodu som neplakala. Ani som necítila ľútosť. Len únavu. Takú hlbokú, že prenikala dovnútra. Sadla som si na gauč a pozrela na vianočný stromček. Svetielka stále lenivo blikali. V pozadí ticho hralo rádio. Na okamih som si pomyslela: možno budúci rok jednoducho nebudem sláviť Vianoce?
Nie je to tak, že nemilujem svoje deti. Milujem ich. Len táto láska už nemôže vyzerať tak ako predtým. Nemôžem byť navždy tou istou mamou, ktorá všetko pripraví, všetko podá a ešte sa usmeje, ako keby sa nič nestalo.
Vzala som list a napísala len jednu vetu: „Na budúci rok – len boršč, pelmeňky a koledy. Pre mňa.“ Schovala som ho do šuflíka. Nemusia o tom vedieť. Má to byť pre mňa, nie pre nich. Vianoce nie sú divadlo, v ktorom musím hrať úlohu ideálnej gazdinej. Ak prídu, možno to pochopia. Ak nie, nevadí. Možno to bude môj darček: pokoj.
Na druhý deň som odložila obrus. Pozbierala som z podlahy rozsypané ihličie. Uvarila som si čaj, taký, aký mám rada – s malinami a klinčekom. Posadala som si za stôl. Po prvýkrát za mnoho dní som si naozaj oddýchla. Moje sviatky. Môj spôsob. Trochu neskoro, ale lepšie neskoro ako nikdy.
