Niektorí maloletí, napriek stabilnému rodinnému prostrediu, vykazujú vzorce emocionálnej chladnosti, ktoré je ťažké zmeniť.
Predstava, že psychopatia je vždy výsledkom nešťastného detstva alebo nešťastnej rodiny, nie je potvrdená súčasnými vedeckými výskumami. Taký je názor kriminológa, jedného z najuznávanejších odborníkov v oblasti štúdia násilného správania, ktorý varuje pred oveľa zložitejšou realitou: existujú neplnoletí, ktorí vyrastajú v stabilných rodinách, dostávajú lásku a starostlivosť, ale aj tak vyvíjajú psychopatické črty.
Psychopatia nie je duševná choroba, ale špecifická konfigurácia osobnosti, ktorá sa vyznačuje absenciou emocionálnej empatie, sklonom k manipulácii a hlbokou absenciou pocitu viny. „Nehovoríme o psychotických deťoch alebo vážnych poruchách, ako je schizofrénia. Hovoríme o maloletých, ktorí chápu pravidlá, ale necítia ich.“
Jedným z kľúčových momentov jeho analýzy je vplyv genetiky. Pre rozvoj psychopatie je potrebná dedičná predispozícia, ku ktorej sa potom pridáva vplyv prostredia. „Dnes vieme, že prostredie môže tieto črty potláčať alebo posilňovať.“ Odtiaľ vyplýva, že dvaja bratia, ktorí vyrastali v jednej rodine, sa môžu vyvíjať úplne odlišne: jeden je integrovaný a empatický, druhý má vážne behaviorálne problémy.
Kriminológ mnoho rokov pracoval s rodinami trpiacimi takzvaným „syndrómom cisára“, keď deti používajú psychické alebo fyzické násilie voči rodičom, ktorí ich paradoxne milujú a starajú sa o nich. „Sú to rodičia, ktorí prichádzajú v zúfalstve a pýtajú sa, čo urobili zle. A často je odpoveď: nič.“
Emocionálna výchova takýchto detí je obzvlášť zložitá. Láska nie je vždy dostatočná, ak nie je sprevádzaná jasnými hranicami, dôslednosťou a neustálou kontrolou. „Tieto deti horšie reagujú na neformálne pravidlá, nepochopujú pokánie tak ako ostatné.“ To núti rodičov vynakladať oveľa viac úsilia, ako je bežné.
Z hľadiska zdravia a blahobytu rodiny sú dôsledky obrovské. Život s dieťaťom, ktoré manipuluje, vyhráža sa alebo prejavuje emocionálnu chladnosť, spôsobuje chronický stres, pocity viny a psychické vyčerpanie u tých, ktorí sa oň starajú. Trvá na tom, že je dôležité čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc a zbaviť sa myšlienky, že všetko sa dá napraviť väčšou dávkou lásky alebo trpezlivosti.
Ďalším dôležitým aspektom je pochopenie, že prítomnosť psychopatických čŕt neznamená, že daná osoba je zločinec. Väčšina ľudí s takýmito črtami nespácha zločiny, hoci môžu spôsobiť veľkú emocionálnu ujmu svojmu okoliu, ak sa včas neprijmú opatrenia. „Skutočné nebezpečenstvo vzniká, keď sa tieto črty kombinujú s okolnosťami, ktoré ich posilňujú: opustenosť, násilie, absencia noriem alebo antisociálne vzory“.
Mozog dosahuje konečnú zrelosť až vo veku dvadsať rokov, čo otvára dôležitú možnosť na zásah. Detstvo a dospievanie sú rozhodujúcimi fázami na potlačenie týchto čŕt, naučenie sa sebakontrole a minimalizovanie budúceho rizika. „Mnohí rodičia, bez toho, aby si to uvedomovali, zabránili veľkým nešťastiam.“
