Odborníci varujú, že mnoho detí s vysokými schopnosťami uviazlo medzi rýchlo pracujúcou mysľou a pomaly sa rozvíjajúcim prostredím, čo môže ovplyvniť ich emocionálne blaho aj vzťahy s okolím.
Detský psychológ každý deň pozoruje jav, ktorý mnohí rodičia detí s vysokými schopnosťami okamžite spoznajú: myseľ, ktorá nikdy neodpočíva. Tieto deti vykazujú rýchlosť spracovania informácií, ktorá ich môže vyradiť zo synchronizácie s okolím, čo vyvoláva obdiv, ale aj sklamanie. Veta, ktorá veľmi dobre odráža túto realitu. „Ich myseľ pracuje tak rýchlo, že niekedy ani oni sami nie sú schopní držať krok so svojím vlastným tempom.“
Neuropsychologické štúdie sa zhodujú v tom, že tieto deti dokážu spracovávať informácie oveľa rýchlejšie ako ich rovesníci. „Rýchlosť spracovania informácií u ľudí s vysokými schopnosťami môže byť o 30 % vyššia ako u iných ľudí v rovnakom veku.“ Tento fakt pomáha pochopiť, prečo zvyčajne mentálne predbiehajú to, čo sa deje okolo nich. Kým ostatné deti potrebujú čas, aby spojili myšlienky alebo vyriešili problém, oni to robia takmer automaticky,spájajúc pojmy úžasným spôsobom.
Táto mentálna flexibilita má veľmi pozitívnu stránku: umožňuje im uvažovať, asociovať a riešiť problémy v krátkom čase, často pomocou kreatívnych stratégií, ktoré sa neučia v žiadnej školskej učebnici. Často nachádzajú alternatívne riešenia, neočakávané prístupy alebo logické súvislosti, ktoré zmätú aj dospelých. Táto rýchlosť však so sebou prináša aj emocionálne a sociálne problémy.
Keď okolie nezodpovedá ich tempu, môžu sa objaviť príznaky odcudzenia alebo nepohodlia. Psychológ to jasne vysvetľuje. „Môže to tiež vyvolať netrpezlivosť, impulzívnosť alebo odcudzenie sa od okolia, ak je toto okolie pre nich príliš pomalé.“ Pre niektoré deti táto priepasť medzi ich vnútornou rýchlosťou a rýchlosťou sveta vyvoláva nudu, nepokoj alebo pocit nepochopenia.
V oblasti vzdelávania môžu byť tieto rozdiely ešte zreteľnejšie. Kým trieda postupuje štandardným tempom, oni už dokončili úlohu, predbehli ďalšie cvičenie a mentálne sú už niekde inde. Učitelia opisujú túto situáciu ako výzvu: udržať ich motiváciu bez toho, aby ich úplne odtrhli od dynamiky skupiny, poskytnúť im podnety bez toho, aby ich preťažili, a nedovoliť im zamieňať rýchlosť s perfekcionizmom alebo nadmernou sebakritikou.
Psychologička ponúka zaujímavú myšlienku, ako sprevádzať tieto deti. Namiesto toho, aby ich neustále žiadala, aby spomalili, počkali alebo sa „prispôsobili“, navrhuje otvoriť inú cestu. „A čo keby sme im namiesto toho, aby sme ich žiadali, aby počkali, dali krídla?“. Myšlienka nie je v tom, aby sme urýchlili ich cestu, ale aby sme im umožnili preskúmať svoj potenciál bez pocitu, že táto prirodzená výhoda je problémom. Na to je potrebné ponúkať im vhodné úlohy, aktivity, ktoré prebudia ich zvedavosť, a priestory, kde môžu rozvíjať svoje myslenie bez zbytočných obmedzení.
Táto téma vyvoláva medzi rodinami neustále diskusie. Mnohí rodičia nevedia, či by mali svoje deti viac stimulovať, stanovovať im obmedzenia alebo im jednoducho dovoliť, aby sa rozvíjali svojím tempom. Najdôležitejšie je emocionálne ich podporovať, pomáhať im vyrovnávať sa so sklamaniami a komunikovať s nimi na základe porozumenia, nie požiadaviek. Brilantný um tiež potrebuje pokoj, orientáciu a podporu, aby sa necítil preťažený vlastnou rýchlosťou.
