Z psychologického hľadiska odpustiť neznamená poprieť prežité alebo znevažovať city, ale rozlišovať medzi skutočnou láskou a pripútanosťou k ilúzii.
Zostať pripútaný k vzťahu, ktorý už skončil, zvyčajne nemá nič spoločné s láskou ako takou, ale súvisí s ťažkosťami odpustiť ilúziu. Keď vzťah skončí, stráca sa nielen človek, ale aj imaginárny projekt, ideálna verzia príbehu a seba samého v ňom. Myseľ má tendenciu držať sa toho, „čo mohlo byť“, pretože táto myšlienka je menej bolestivá ako prijať to, čo bolo v skutočnosti, a prečo to nefungovalo.
Táto pripútanosť je často podporovaná psychologickými mechanizmami, ako je idealizácia a premýšľanie. Vyberajú sa len dobré momenty, konflikty sa minimalizujú a vytvára sa naratív, v ktorom by s malými zmenami bolo všetko v poriadku. Takto človek nechýba druhému človeku takému, aký bol, ale sľubu, ktorý predstavoval: pocitu naplnenia, uznania alebo bezpečia, ktoré sa očakávalo dosiahnuť prostredníctvom tohto vzťahu.
Tak to vysvetľuje psychologička v informačnom videu na svojich sociálnych sieťach: „To, čo sa s vami deje, nie je láska, je to váš mozog, pripútaný k fantázii o tom, čo mohlo byť.“ A aby ste sa z tohto kruhu dostali, navrhuje dve stratégie: „Rada 1. Pravidlo 90 sekúnd. Keď sa objaví spomienka, prežite ju bez odsudzovania seba samého počas 90 sekúnd. Po uplynutí tejto doby sa fyzicky pohybujte, choďte, vstaňte alebo zmeňte miesto. Týmto spôsobom prerušíte emocionálny kruh. Rada 2. Zmeňte otázku. Prestaňte sa pýtať sami seba, prečo ma nemiluje, a začnite sa pýtať sami seba, čo môžem urobiť dnes, aby som sa začal cítiť lepšie.“
Príťažlivosť
Okrem toho v takýchto situáciách hrá ústrednú úlohu príťažlivosť. Keď existujú štýly príťažlivosti „úzkostlivý“ alebo „neistý“, rozchod vyvoláva hlboké obavy z opustenosti a osamelosti. Mozog, zvyknutý na určité emocionálne väzby a rutinu, sa zúfalo snaží obnoviť ich, aj keď boli bolestivé. V tomto momente utrpenie nevzniká zo zdravej lásky, ale z emocionálnej závislosti a ťažkostí znášať prázdnotu, ktorú zanechalo rozchod.
Do hry vstupuje aj ego. Prijatie toho, že vzťah skončil, znamená uznať, že sa nepodarilo kontrolovať výsledok a že očakávania sa nenaplnili. Udržiavanie ilúzie umožňuje vyhnúť sa skutočnému smútku, pretože pokiaľ existuje myšlienka „možno“, neexistuje definitívne ukončenie. Toto sebaklamanie však predlžuje nepohodlie a blokuje možnosť nových, realistickejších a zdravších emocionálnych prežívaní.
Z psychologického hľadiska odpustiť neznamená popierať prežité alebo bagatelizovať city, ale rozlišovať medzi skutočnou láskou a pripútanosťou k ilúzii. Milovať znamená vidieť druhého takého, aký je, a prijať realitu, aj keď to bolí. Priľnúť sa k tomu, čo už skončilo, je naopak zvyčajne pokusom vyplniť vnútorný deficit a podporiť príbeh, ktorý existuje len v predstavivosti. Skutočný proces uzdravenia začína, keď sa človek vzdá fantázií a urobí miesto pre skutočnosť so všetkým, čo je, a nie s tým, čo by chcel, aby bolo.
