Odborník v oblasti duševného zdravia vysvetľuje, ako traumy z minulosti ovplyvňujú naše súčasné blaho a správanie.
Báť sa, že nás náš partner podvedie, že nás vyhodia z práce, že meškáme na lietadlo, že nás neprijmú do určitého kruhu priateľov alebo také jednoduché veci, ako napríklad, že niekomu nebude chutiť váš omelet. Možno ste pociťovali strach alebo úzkosť z možnej udalosti. To znamená, že sa možno obávate, že opäť prežijete niečo zlé, pretože sa to už raz stalo a zanechalo to stopy. Po bolestivej skúsenosti sa myseľ učí predvídať, aby sa zabránilo opakovaniu.
Ako vysvetľuje psychiater, „keď človek prežije bolestivú skúsenosť, ako je nevernosť, zrada alebo vážne sklamanie, myseľ sa naučí, že škoda je možná, a zostáva v strehu, aby zabránila jej opakovaniu“. Tento mechanizmus dáva zmysel z hľadiska logiky prežitia.
Z hľadiska psychológie sa tento mechanizmus chápe ako ochranný štít. Nie je však vždy adaptívny. Ako poznamenáva odborník, „chápeme tento mechanizmus ako formu ochrany. Problém nastáva, keď táto vnútorná úzkosť zostáva aktívna aj po zmene kontextu alebo keď táto aktivácia prestáva byť funkčná a začína poškodzovať životné skúsenosti človeka“.
Keď strach prichádza z minulosti
V takýchto prípadoch strach prestáva byť spojený s prítomnosťou. „Ako psychológ špecializujúci sa na traumu často vo svojej praxi vidím, že strach neukazuje na skutočné nebezpečenstvo v prítomnosti, ale na emocionálnu ranu, ktorá nebola úplne integrovaná“, čím myslí, že myseľ sa snaží predbehnúť udalosti, aby sa vyhla utrpeniu, ale výsledok je opačný.
Podľa odborníka „myseľ predbieha, snažiac sa zabrániť utrpeniu, ale v skutočnosti ho oživuje, miešajúc minulosť a budúcnosť“. Táto zmätenosť udržuje človeka v neustálom stave úzkosti.
Táto úzkosť, strach z opakovania udalosti, ovplyvňuje nielen myšlienky. Telo tiež reaguje, ako keby nebezpečenstvo bolo skutočné. „ Nerozlišuje medzi skutočnou a imaginárnou hrozbou, preto môže vyvolať rovnaké fyzické symptómy, a niekedy dokonca s rovnakou intenzitou, ako keby sa trauma opakovala.“
Intuícia alebo predtucha úzkosti?
Podobne expert poukazuje aj na ďalší dôležitý aspekt – schopnosť rozlišovať medzi intuíciou a predtuchou úzkosti. Myslieť si, že sa niečo stane, nie je to isté ako neustále sa báť, že sa niečo môže stať, do takej miery, že nám to spôsobuje nepohodlie. Intuícia sa zvyčajne prejavuje vo forme jasného a relatívne pokojného pocitu, aj keď nás varuje pred niečím nepríjemným.
Naopak, „úzkostné predtuchy sú naopak hlučné, naliehavé a sprevádza ich intenzívny strach a opakujúce sa myšlienky“. Keď človek neustále potrebuje overovať alebo interpretovať každý gest ako hrozbu, „zvyčajne nepočúva intuíciu, ale reaguje na nevyriešené minulé zážitky“.
Ak napriek tomuto vysvetleniu stále zostávajú pochybnosti, aby sa objasnil tento rozdiel, odborník navrhuje konkrétnu úvahu: „Veľmi užitočná otázka je, či je reakcia primeraná tomu, čo sa deje teraz, alebo je skôr podobná reakcii, ktorú sme sa naučili v minulosti“. Táto otázka pomáha vrátiť sa do prítomnosti.
Ako prekonať predtuchu úzkosti
Z tohto dôvodu, ak pociťujete predtuchu úzkosti, je veľmi dôležité pracovať s týmto pocitom. Je potrebné vedieť rozlíšiť, kedy ho pociťujeme, odkiaľ pochádza a ako naň reagujeme. „Musíme to robiť, aby sme mohli žiť s touto epizódou nášho života, bez toho, aby sme jej dovolili ovládnuť našu náladu alebo správanie,“ zdôrazňuje psychológ.
Prekonať cyklus predtuchy úzkosti však neznamená zbaviť sa strachu, ale pochopiť ho. „Prvým krokom je uznať, že tento strach má svoju históriu a že nie je vždy spojený s prítomnosťou,“ tvrdí expert a dodáva, že „okrem toho, že ho pomenujeme a pochopíme, odkiaľ pochádza, znižujeme jeho intenzitu, pretože mu pripisujeme význam“.
Ďalej je dôležité „rozlišovať fakty a domnienky; to, čo sa skutočne deje, a to, čo interpretujeme zo strachu“. To, čo sa deje, a emócie, ktoré to vo vás vyvoláva, nie sú to isté.
Nie je to ľahké, ale pracujúc na sebe a v terapii, tento proces možno zjednodušiť. Psychológ v skutočnosti zdôrazňuje dôležitosť vyhľadania pomoci, aby sme sa naučili regulovať svoje emócie. „Je potrebné naučiť sa vrátiť sa do prítomnosti a prehodnotiť vnútorný dialóg, aby sme sa dostali z cyklu očakávania.“ Ak tento cyklus neliečime, bude sa opakovať znova a znova, kým ho nedokážeme definitívne prekonať: „Keď sa rana ošetrí a integruje, prestane nám neustále signalizovať.“
Konečným cieľom nie je žiť bez strachu, ale inak sa k nemu stavať. „Minulosť by nemala naďalej ovplyvňovať naše súčasné rozhodnutia.“
