Známe to z gauča a z kuchyne: teplý nos sa pritúli k nohe, labka sa položí na ruku a celý deň sa na chvíľu zastaví. Dotknutie má jednoznačný význam, ale u psov ten istý gest často znamená rôzne veci. V psom komunikácii je dôležitá nielen samotná labka alebo hlava, ale aj poloha tela, očí, uší, chvosta a, čo je najdôležitejšie, situácia okolo. Keď sa naučíme čítať tieto drobné súvislosti, niektoré momenty nás prestanú prekvapovať a každodenný kontakt bude zrozumiteľnejší.
Päť najčastejších dôvodov, prečo pes položí labku alebo hlavu na človeka
1) Pokus upútať pozornosť
Jemné „poklepávanie“ labkou sa často rýchlo stáva spoľahlivým „tlačidlom“. Keď pes zistí, že po dotyku nasleduje pohľad, slovo alebo pohladenie, začne tento gest používať cielene. Typické je opakovanie dotyku a súčasné hľadanie vizuálneho kontaktu, niekedy dokonca jemné posúvanie labky po ruke. Dôležitý je rytmus: dotyk je krátky, rozhodný a končí v momente, keď dochádza k interakcii. Je to jednoduchý signál: „Venuj mi pozornosť“. A áno, niekedy je ťažké tomu odolať.
2) Prejav blízkosti a dôvery
Keď pes položí hlavu na koleno alebo nechá labku na nohe a pritom zostáva uvoľnený, často ide o pokojný kontakt bez náhlenia. Nejde o „požiadavku“ akcie, ale skôr o potvrdenie, že chce byť nablízku. To možno rozpoznať podľa jemného výrazu, pomalých pohybov a toho, že pes netlačí na okamžitú reakciu. V takomto momente zohráva veľkú úlohu jazyk tela psa ako celok: stabilná poloha, absencia skákania, absencia prerušovaných výpadov, len tiché „som tu“.
Dotyk je pre psa správou: môže to byť prosba, upevnenie vzťahu alebo signál neistoty.
3) Hľadanie opory v novej alebo hlučnej situácii
V neznámom prostredí alebo pri zvýšenej hlučnosti môže pes hľadať kontakt, aby mal „kotvu“ v niečom známom. Labka na stehne alebo hlava pri nohách často znamenajú, že chce zostať nablízku a zorientovať sa. Často k tomu pridáva sledovanie z izby do izby, držanie za nohy alebo pokus stáť tak, aby mala prehľad o okolitom prostredí a zároveň bola čo najbližšie. Tu je vhodné venovať pozornosť prvým prejavom ukľudňujúcich signálov: odvrátenie pohľadu, pomalšie pohyby, kľačanie, čo ukazuje, že hľadá istotu, a nie rozptýlenie.
4) Práca s priestorom a kontrola hraníc
Niekedy nie je dotyk „jemný“, ale výrazný a rozhodný: pes sa opiera celým telom, pevne položí labku alebo vstane tak, aby zablokoval prístup. V takom prípade môže byť gesto spojené s kontrolou priestoru a overovaním toho, čo prejde. To možno určiť podľa napätejšej pozície, menšej ochoty ustúpiť a opakovania v konkrétnych situáciách, napríklad pri dverách, pri pohovke alebo keď sa niekto blíži. Samotná laba ešte nič nedokazuje; rozhodujúca je kombinácia signálov psa a to, či sa tento vzor opakuje na rovnakých miestach.
5) Pozvánka na hru a vybitie energie
Rýchle poklepanie labou, dotyk a okamžité odskočenie, prípadne priniesenie hračky krátko po tom: to je často štartovný signál k aktivite. Pohyb vyzerá pružne, celé telo je „v pohotovosti“, chvost sa pohybuje voľnejšie a pes akoby testoval, či ho chytíme. Na rozdiel od pokojného dotyku nejde o dlhý kontakt, ale o krátky impulz, ktorý má uviesť udalosti do pohybu. Akonáhle sa tento vzor líši od dotyku z blízkej vzdialenosti, každodenná komunikácia začína nadobúdať väčší zmysel.
Ako správne čítať gestá v kontexte
Jedna laba sama o sebe nestačí; význam sa skladá z kontextu, času a celkovej pozície. Stojí za to pozorovať, čo predchádzalo dotyku, kde k nemu dochádza a či pes zostáva na mieste, alebo naopak „skáče“ medzi podnetmi. Kľudný dotyk je najčastejšie spojený s uvoľnením a dlhším pobytom, zatiaľ čo výzva k akcii je zvyčajne krátka a opakujúca sa. Ak sa dotyk mení na tlak na priestor, pomáhajú jasné, konzistentné hranice a v prípade potreby podpora skúseného trénera, ktorý číta drobné detaily. V praxi platí, že čím lepšie rozumieť jazyku tela psa, tým pokojnejšia a presnejšia je naša každodenná komunikácia so psom.
