Pod dnom južného Atlantiku vedci objavili obrovské ložiská poréznej, rozdrvenej lávy, ktoré fungujú ako geologická hubka pre oxid uhličitý. Nové výskumy ukazujú, že toto skryté úložisko CO2 môže stabilizovať klímu Zeme na desiatky miliónov rokov, čím vrhá nové svetlo na kolobeh uhlíka.
Pod dnom južného Atlantiku sa skrýva jav, ktorý môže zmeniť naše chápanie toho, ako Zem reguluje klímu počas miliónov rokov. Medzinárodná skupina výskumníkov študovala vzorky hornín, ktorých vek je približne 60 miliónov rokov, a zistila, že pod dnom oceánu sa nachádzajú obrovské usadeniny poréznej, drvenej a litifikovanej lávy. Tento materiál, nazývaný brekcia, funguje ako prírodná hubka, ktorá je schopná „zadržať“ oxid uhličitý počas celých geologických epoch. Nie je to senzácia hollywoodskeho štýlu, ale mimoriadne dôležitý prvok mozaiky týkajúcej sa kolobehu uhlíka na našej planéte.
Brecccia ako geologické úložisko CO2
Na začiatok by som chcel upresniť, že breccia je v podstate litifikovaná (teda, jednoducho povedané, znovu zlepená) úlomková hornina, pozostávajúca z ostrých fragmentov iných hornín a minerálov (blokov a štrku), zacementovaných medzi sebou pomocou kremíka, vápna, železa, ílu alebo iných látok. Rozlišuje sa niekoľko druhov brekcie. Tu hovoríme len o jednom z mnohých.
Vedci už dlho predpokladali, že podmorské hory sa rozpadajú pod vplyvom erózie a vytvárajú hrubé vrstvy lávových úlomkov. Teraz sa po prvýkrát podarilo získať jadrá takýchto hornín po miliónoch rokov presúvania spolu s pohybujúcimi sa tektonickými platňami.
– Dlho vieme, že erózia podmorských hôr prispieva k tvorbe veľkého množstva vulkanických úlomkov, známych ako brekcie (…). Naše vrtné práce však získali prvé jadrá tohto materiálu po tom, čo sa desiatky miliónov rokov pohyboval po dne oceánu, keď sa tektonické platne Zeme rozchádzali. Zaujímavé je, že jadrá ukázali, že tieto porézne, priepustné usadeniny sú schopné uchovávať veľké množstvá CO2 rozpusteného v morskej vode, keď sa postupne cementujú minerálmi uhličitanu vápenatého, ktoré sa tvoria z morskej vody pretekajúcej cez ne, vysvetlila vedúca výskumu Dr. Rosalind Coggon.
Práve tento dlhodobý proces mineralizácie vedie k tomu, že uhlík zostáva uväznený v skale po desiatky miliónov rokov.
Nový pohľad na uhlíkový cyklus
Aby sme pochopili význam tohto objavu, je potrebné mať na pamäti, že v geologickom meradle CO2 cirkuluje medzi zemským vnútrom, oceánmi a atmosférou.
„Oceány sú pokryté vulkanickými horninami, ktoré sa tvoria na stredných oceánskych chrbtových hrebeňoch, keď sa tektonické dosky rozchádzajú a vytvárajú novú oceánsku kôru. (…) Morská voda preteká cez trhliny v chladnúcej láve po milióny rokov a reaguje s horninami. Tento proces odstraňuje CO2 z vody a ukladá ho v mineráloch, ako je uhličitan vápenatý, v hornine,“ pripomína Dr. Koggon.
Výskumy vykonané počas expedície ukázali, že brekcia môže obsahovať niekoľkonásobne až štyridsaťnásobne viac CO2 ako predtým analyzované fragmenty oceánskej kôry. Je to dôkaz existencie obrovského skrytého mechanizmu, ktorý stabilizuje klímu Zeme a ktorý veda len začína skúmať. Pravda, pomalý, ale fungujúci nepretržite po milióny rokov.
