Neuropsychológ obhajuje spoločné spanie ako prirodzený spôsob emocionálneho prepojenia a vnútornej regulácie
Spanie s deťmi naďalej zostáva aktuálnou témou v súčasnej výchove. Spoločné spanie súvisí s hlbokou potrebou ľudského kontaktu a nie je len diskusiou o nezávislosti. Podľa odborníka diskusie, ktoré to spochybňujú, často prehliadajú dôležitosť emocionálneho prepojenia v noci. Spanie v spoločnosti iných ľudí je súčasťou prirodzeného emocionálneho sprevádzania medzi rodičmi a deťmi. Preto vyzýva, aby sa na túto prax nazeralo z humánnejšieho a menej prísneho hľadiska.
Na vysvetlenie svojho postoja sa odvoláva na osobnú spomienku, ktorú zdieľa mnoho ľudí. Rozpráva, že po nočnej more prosil matku, aby spala s ním, a že sa to dialo „do 10 a dokonca do 12 rokov“. Uisťuje, že takéto situácie sú časté a zdravé, a varuje: „Nikto by nemal považovať to za niečo zlé samo o sebe“. Podľa neho odmietanie takéhoto správania znamená ignorovanie najdôležitejšieho aspektu vzťahu medzi ľuďmi. Jeho svedectvo pripomína, že emocionálna bezpečnosť v detstve sa do veľkej miery buduje prostredníctvom kontaktu a prítomnosti dospelých. Toto posolstvo narúša rozšírené predsudky.
zdôrazňuje, že spánok v spoločnosti iných ľudí plní kľúčovú funkciu emocionálnej samoregulácie. Vysvetľuje, že v podmienkach strachu alebo nepokoja hľadajú deti aj dospelí fyzickú blízkosť, aby obnovili pokoj. „Spánkom spolu môžeme sprevádzať niekoho v momente, keď sa cíti zle, pretože je to spôsob samoregulácie a nadviazania ľudského kontaktu,“ tvrdí. Neuropsychológ odmieta myšlienku, že spanie spolu je nový trend, a pripomína, že zodpovedá emocionálnym a biologickým potrebám. Jeho analýza pomáha pochopiť spoločné spanie z pozície empatie, nie odsúdenia.
V spoločnosti, ktorá od útleho veku kladie dôraz na nezávislosť, posolstvo vyzýva k prehodnoteniu zakorenených predstáv o detskom spánku. Poukazuje na to, že nočný kontakt posilňuje vnútornú istotu detí a prispieva k stabilnejšiemu emocionálnemu vývoju. Tvrdí, že toto sprevádzanie nielenže nepodporuje závislosť, ale môže prispieť k tomu, že deti sa stanú empatickejšími a sebavedomejšími dospelými. Jeho postoj kladie do centra skutočné emocionálne potreby detí. Navrhuje tak vnímať spoločné spanie ako legitímnu formu starostlivosti, a nie ako problematickú prax.
