Dievča vysvetľuje dôležitosť účasti na všetkých domácich procesoch a úlohách, aby mentálna a organizačná záťaž nepadala vždy na tú istú osobu.
Rozdelenie domácich povinností naďalej zostáva jednou z hlavných príčin konfliktov v spoločnom živote. Pracovný rozvrh, prítomnosť detí a zložitosť zosúladenia práce a rodiny robia správu domácnosti čoraz viac podobnou žonglovaniu.
K tomu sa pridáva skutočnosť, že v mnohých rodinách ženy naďalej preberajú väčšinu záťaže. Nielen fyzicky (nakupovanie, pranie, upratovanie), ale aj z hľadiska psychickej a organizačnej záťaže. Sem patria menej viditeľné povinnosti, ako je plánovanie týždenného jedálnička, pripomínanie návštev u lekára, organizovanie mimoškolských aktivít alebo predvídanie toho, čo bude v domácnosti potrebné v najbližších dňoch. Táto mentálna záťaž sa tak stala ústredným prvkom diskusie o spoločnej zodpovednosti.
V tejto súvislosti filológ a teológ tvrdí, že mnohí ľudia, ktorí sa zdajú byť neschopní vykonávať určité domáce povinnosti alebo vedieť, kde sa veci nachádzajú, v skutočnosti nie sú neschopní, ale skôr nemajú chuť a záujem.
„Nie je normálne, keď muž nevie, kde sa nachádzajú veci vo vlastnom dome, alebo nepozná rozvrh hodín svojich detí,“ poznamenáva. Podľa jej názoru takéto situácie nie sú dôsledkom predpokladanej vrodenej schopnosti žien, ale súvisia s odtrhnutím niektorých mužov od priestoru, v ktorom žijú.
Filologička trvá na tom, že neexistuje žiadna „nadprirodzená sila“, ktorá by ženám umožňovala napríklad rýchlejšie nájsť predmety domácej potreby. „Nie je to o tom, že máme špeciálne biologické schopnosti, ale o tom, že muži sú často rozptýlení, nepozorní a odtrhnutí od priestoru, v ktorom žijú“ , pripomína. Táto nezainteresovanosť sa do veľkej miery vysvetľuje kultúrnymi stereotypmi, ktoré zvečnili predstavu, že zodpovednosť za domácnosť leží na ženách.
pozoruje paradox, ktorý sa podľa jej slov opakuje pomerne často: „Zaujímavé je, že tí istí ľudia, ktorí nedokážu nájsť nádoby na jedlo alebo si nepamätajú, kde sú uložené uteráky, dokážu z pamäti citovať kompletné zloženie, štatistiky alebo výsledky futbalových zápasov.“ Preto tvrdí, že neschopnosť zapamätať si domáce povinnosti je jednoducho nezáujem. Mozog si pamätá to, na čo sa sústreďuje pozornosť, trvá na tom, a domáce práce nie sú vždy medzi prioritami tých, ktorí sa nimi nezaoberajú každý deň.
Napriek tomu expertka trvá na tom, že tento nezáujem má riešenie a dá sa prekonať pomocou vôle a malých každodenných návykov: „Môžete sa pýtať, pozorovať, prejavovať iniciatívu, nečakať na požiadavky, vedieť, čo je potrebné, čo vás čaká a čo je potrebné naplánovať.“ Zdôrazňuje, že spoločná zodpovednosť spočíva nielen v plnení úloh, ale aj v prevzatí strategickej časti domácich prác, ktorá zahŕňa predpovedanie, organizáciu a rozhodovanie.
Rovnako ako pri každom inom učení, dodáva, „je potrebná prax, vytrvalosť a empatiu, aby sme pochopili, že zdieľať život znamená aj zdieľať záťaž“, a tá by nemala vždy spočívať na jednej a tej istej osobe. Preto navrhuje jednoduché nástroje, ako sú spoločné kalendáre, jasné rutiny a pravidelné rozhovory na hodnotenie rozdelenia úloh.
„Možno nastal čas nechať v minulosti predstavu o nemotornom mužovi a žene, ktorá všetko rozhoduje, a vybudovať spravodlivejšie, uvedomelejšie a vyváženejšie spolunažívanie, v ktorom nikto nebude musieť znášať nekonečný zoznam úloh a druhý žiť bez toho, aby si to všimol.“
