Vo svojich vzťahoch s ľuďmi si psy vyvinuli takmer exkluzívny repertoár signálov, ktorý zahŕňa pohľady, zívanie, vrtanie chvostom a labami.
Jedna vec je, keď nám vycvičený pes podá labku, keď ho o to požiadame, a úplne iná vec je, keď to urobí z vlastnej iniciatívy. Tento rozdiel, ktorý je pre ľudské oko neviditeľný, ale z pohľadu zvierat podstatný, veľa vypovedá o tom, ako psy komunikujú s nami a so svojím okolím.
Kto žije so psom, vie, že jeho labky sú takmer ako jazyk: môže položiť jednu labku na ruku svojho pána, jemne ho potlačiť nohou, ľahko sa dotknúť stehna alebo dokonca jemne poklepať alebo vytrvalo škrabať, aby upútal pozornosť. Neexistuje jediný spôsob, ako to urobiť, ani jediný dôvod, ktorý stojí za týmto gestom. Existuje však komunikačný zámer, ktorý sa stále podrobnejšie skúma. Pretože psy nepohybujú labami náhodne, ale používajú ich, aby nám povedali to, čo nedokážu vyjadriť slovami.
V najinštinktívnejšej podobe je pohyb labou spojený s prežitím. Šteniatka to robia pri narodení, keď tlačia na brucho matky, aby stimulovali produkciu mlieka. Je to reflexná činnosť, ktorá sa neskôr mení na sociálny nástroj, pomocou ktorého sa pes učí, že tento gest vyvoláva reakciu, že zdvihnutím labky „sa niečo deje“. Preto mnoho dospelých psov to používa ako spôsob, ako požiadať o jedlo, upútať pozornosť alebo prejaviť náklonnosť. Ale zredukovať to na jednoduchú požiadavku by bolo nesprávne. Labka v psom jazyku je tiež prostriedkom na vyjadrenie zložitých emócií, od úzkosti po nežnosť.
Prirodzený spôsob komunikácie
Podľa odborníkov na správanie zvierat nie je gesto, keď pes položí labku na niekoho, náhodne naučeným zvykom, ale je pozostatkom jeho najzákladnejšej formy komunikácie. Psy nemajú ruky, ale majú veľmi jemný a zložitý repertoár telesných pohybov, ktorý zahŕňa pohľad, držanie tela, uši, chvost… a samozrejme labky. Ich použitie im umožňuje iniciovať kontakt, požiadať o niečo alebo jednoducho nadviazať spojenie.
V praxi sa to často interpretuje ako prosba. Pes môže položiť labku na ruku svojho majiteľa, pretože sa chce hrať, pretože chce ísť von alebo jednoducho hľadá blízkosť. V takýchto prípadoch to zvyčajne sprevádza upretý pohľad, jemné pohyby chvosta alebo zmena polohy tela.
Keď je to výzva na pozornosť
Používanie labky ako prostriedku na upútanie pozornosti človeka sa veľmi rýchlo zakorení. Psy sa naučia, že fyzický kontakt má priamy účinok a že ak sa dotknú, niekto zareaguje. Táto asociácia, ktorá sa opakovane posilňuje, mení tento gest na účinný nástroj.
Niekedy je posolstvo tak jednoduché, ako „pozri sa na mňa“. Ak sa pes nudia alebo chce interakciu, pravdepodobne sa nás dotkne labou, aby začal hru. V takýchto prípadoch etológovia odporúčajú ponúknuť pozitívnu alternatívu, napríklad prechádzku, hračku na hľadanie alebo niekoľko minút sústredenej pozornosti. Netreba takéto správanie odsudzovať, ale presmerovať ho. Nakoniec, pes sa jednoducho komunikuje tak, ako vie.
Labky tiež vyjadrujú emócie
Ale nie všetky gestá labkou znamenajú to isté. Odborníci poukazujú na to, že kontext má kľúčový význam. Uvoľnený pes, ktorý položí labku na ruku, keď ho hladkáte, môže prejavovať náklonnosť a dôveru. Ak je však tento istý gest sprevádzaný napätím tela, odvrátením pohľadu alebo zrýchleným dýchaním, môže to znamenať nervozitu alebo nepohodlie.
Niektoré psy napríklad zdvihnú labku bez toho, aby sa niečoho dotkli, čo je znakom úzkosti alebo stresu. Iné ju používajú na tlačeniu, nie na hladkaní, keď si chcú zachovať odstup. Aby ste správne interpretovali tieto signály, je potrebné sledovať celé ich telo, nielen jednotlivé pohyby. Dá sa povedať, že použitie labky je slovom v širšej vete a jej význam závisí od toho, ako ju vyslovuje celé telo.
Gesto, ktoré môže vyjadrovať náklonnosť
Okrem potrieb alebo stresu mnoho psov používa labku ako formu emocionálneho kontaktu. Opieranie sa o ruku alebo nohu človeka, najmä počas maznania alebo oddychu, by sa malo chápať ako prejav náklonnosti. Neurochemické štúdie ukázali, že vzťah medzi psom a človekom aktivuje tie isté neurotransmitery (oxitocín, serotonín a dopamín), ktoré posilňujú sociálne väzby u ľudí. V tomto kontexte teda labka o nič nežiada, ale len ponúka spoločnosť.
Kedy je potrebné venovať pozornosť
Existujú však situácie, keď si tento gest zaslúži väčšiu pozornosť. Pes, ktorý neustále dotýka, škrabká alebo tlačí, môže prejavovať frustráciu, nepokoj alebo dokonca fyzickú bolesť. V takýchto prípadoch sa odporúča poradiť sa s veterinárom alebo špecialistom na korekciu správania psov, aby sa vylúčili zdravotné alebo emocionálne príčiny.
Okrem toho by sa malo zabrániť automatickému posilňovaniu takéhoto správania. Ak sa psovi venuje pozornosť zakaždým, keď položí labku, naučí sa, že tento gest vždy prináša výsledok. Cvičitelia psov odporúčajú ponúknuť alternatívu, napríklad požiadať ju, aby si sadla alebo sa upokojila, skôr ako dostane to, čo chce. Týmto spôsobom sa komunikácia nepreruší, ale nasmeruje správnym smerom.
