Ľudský hmat sa chápe ako proximálny zmysel, obmedzený na to, čo fyzicky dotýkame, ale v poslednej dobe sa táto predstava radikálne zmenila. Rad objavov v oblasti senzorických systémov zvierat, ako sú pobrežné vtáky, napríklad pieskovcov a bahniakov, umožnili zistiť, ako využívajú to, čo bolo definované ako „diaľkový hmat“, ktorý používajú na vyhľadávanie koristi alebo skrytých predmetov zakopaných v piesku pomocou jemných mechanických signálov prenášaných prostredníctvom prostredia pri tlaku v pohybe v blízkosti.
Toto oznámenie súvisí s uverejnením štúdie na Medzinárodnej konferencii o rozvoji a vzdelávaní (ICDL) IEEE, v ktorej sa skúmali možnosti človeka mať podobnú schopnosť. Na tento účel bol vybraný rad ľudí, ktorí pohybovali prstami po piesku, aby našli skrytý kocku, skôr ako sa jej fyzicky dotkli. Najprekvapujúcejšie na výsledkoch je, že skutočne objavili schopnosť porovnateľnú so schopnosťou pobrežných vtákov. Toto hľadanie „siedmeho zmyslu“, ako ho nazvali, bolo vykonané v spolupráci s výskumníkmi z University College London.
A to všetko napriek tomu, že človek nemá štruktúry zobáka, ktoré umožňujú vtákom vnímať dotyky na diaľku. Pri modelovaní fyzikálnych aspektov tohto javu však zistili, že ľudské ruky sú mimoriadne citlivé a dokážu detekovať zakopané predmety vďaka vnímaniu minimálnych pohybov v okolitom piesku, pretože pohyb v tomto zrnkovitom prostredí sa „odráža“ na stabilnej povrchovej vrstve. A to všetko má obrovské všeobecné dôsledky.
Výsledky a prognózy
V priebehu výskumu vedci porovnali schopnosti človeka s možnosťami robotického hmatového senzora, ktorý bol naučený pomocou algoritmu krátkodobej a dlhodobej pamäte (LSTM). Výsledky skúmaných ľudí dosiahli presnosť 70,7 % v rámci očakávaného rozsahu detekcie, zatiaľ čo robot, hoci detekoval objekty na niekoľko väčších vzdialeností, zvyčajne generoval falošné poplachy a jeho presnosť bola 40 %. Tieto výsledky rozširujú chápanie toho, ako ďaleko môže zmysel hmatu zájsť, s kvantitatívnymi dôkazmi doteraz nedokumentovanej schopnosti, čím poskytujú orientačné body pre zlepšenie pomocných technológií a robotického hmatového detekovania, a tým navrhujú systémy citlivosti s reálnymi aplikáciami, ako je sondovanie, vykopávky a vyhľadávanie v podmienkach obmedzenej viditeľnosti.
Vyhlásil to Zhenzi Chen, doktorand v Laboratóriu pokročilej robotiky Queen Mary a jeden z autorov štúdie, ktorý v vyhlásení univerzity povedal, že „tento objav otvára možnosti pre vývoj nástrojov a podporných technológií, ktoré rozširujú hmatové vnímanie človeka“. Tieto poznatky môžu slúžiť ako základ pre vývoj pokrokových robotov, schopných vykonávať zložité operácie, napríklad nájsť archeologické artefakty bez ich poškodenia alebo skúmať pieskové alebo zrnité pôdy, ako je marťanská pôda alebo dno oceánu.
Medzitým ďalší autor štúdie, Lorenzo Jamone, docent katedry robotiky a umelej inteligencie na University College London, sa domnieva, že „na tejto štúdii je obzvlášť zaujímavé to, ako sa výskumy na ľuďoch a robotoch vzájomne dopĺňali. Experimenty s ľuďmi určili prístup k výučbe robota a výkonnosť robota poskytla nové perspektívy pre interpretáciu údajov o ľuďoch. Je to skvelý príklad toho, ako sa môžu spojiť psychológia, robotika a umelá inteligencia, čo dokazuje, že interdisciplinárna spolupráca môže viesť k zásadným objavom aj technologickým inováciám.“
