Demokracia osamelosti
Možno neexistuje lepší dôkaz našej potreby komunikácie ako bežná každodenná skúsenosť s nemožnosťou uspokojiť ju.
Osamelosť sa často prezentuje v hollywoodskom štýle ako dramatické, takmer poetické nešťastie. Všetci poznáme tieto scény: utrápení umelci, melancholickí spisovatelia, stratené duše, ktoré hľadia z okien zalitých dažďom. Je to veľmi romantické, filmové. Pravda je však oveľa menej glamúrna. Osamelosť je bežná, neustála skúsenosť a nie je na nej nič výnimočné. Práve táto bežnosť je jej hlavným charakteristickým rysom. Osamelosť vás nerobí tajomným alebo zaujímavým, ale jednoducho vás núti cítiť sa… osamelým. A trochu smutným.
Niektorí ľudia prechádzajú životom ľahko a očarujú všetkých svojím šarmom. Fernando, jeden z mojich najbližších priateľov, je toho jasným príkladom. Jeho veselá povaha a schopnosť premeniť akúkoľvek situáciu (vrátane vlastných vedeckých správ) na komediálne číslo z neho robia všeobecne obľúbenú osobu. Osamelosť však nie je obmedzená len na sociálne vylúčenie. Často sa vkradne cez trhliny každodenného života, napríklad po rozchode, strate milovanej osoby alebo keď blízky priateľ odíde za novou prácou. A niekedy sa práve vy sťahujete a ste nútení budovať si novú sieť priateľov od nuly. Osamelosť nešetrí ani Fernanda Miro; nerozlišuje medzi ľuďmi podľa veku, pohlavia alebo sociálneho postavenia.
Podľa údajov zhromaždených v rámci projektu „Korene osamelosti“ 73 % mileniálov a 80 % ľudí mladších ako 18 rokov pociťuje osamelosť. Je to zážitok, s ktorým sa stretáva takmer každý, ale málokedy o ňom otvorene hovoríme. Mali by sme to však robiť, pretože osamelosť nie je len nepríjemný pocit, ale predstavuje aj hrozbu pre naše zdravie. V súčasnosti je spolu s fajčením a obezitou jedným z hlavných faktorov, ktoré prispievajú k skráteniu dĺžky života. Podobne ako chronický stres zvyšuje riziko vzniku demencie, srdcových ochorení, depresie a úzkosti. Bohužiaľ, je to aj jedna z hlavných príčin suicidálnych myšlienok.
Vysoká cena luxusu nezávislosti
Život v modernom svete neprispieva k budovaniu vzťahov. V súčasnosti čoraz viac ľudí žije osamote. Často sa sťahujeme z jedného bytu do druhého, ani nepoznáme mená susedov. Pracujeme v otvorených kanceláriách, kde nepsaným pravidlom je predstierať, že nepočúvame súkromné telefonáty kolegov. Čoraz častejšie pracujeme z domu, kde ich v skutočnosti nepočujeme. Nikdy predtým sme tak často nemeníli prácu a tak často sa nesťahovali. Okrem toho trávime viac času osamote ako predtým.
Predtým bol život oveľa pokojnejší. Ľudia žili na jednom mieste desaťročia, ba dokonca celé generácie. Poznali svojho mäsiara, pekára, sviečkara… Miestna komunita pripomínala jednu veľkú rodinu, kde všetci vedeli o sebe všetko, dobré aj zlé. Dnes si môžeme dovoliť luxus nezávislosti, ale platíme za to životom v uzavretých komunitách.
Cestujúc po celom svete v hľadaní práce a nižších životných nákladov, zanechávame za sebou miestne podporné siete, ktoré kedysi boli neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. Stále viac sa izolujeme od ostatných, konajúc v neustálom stave dočasnosti a anonymity. Uväznení v ôsmich miliardách malých bubliniek sa len zriedka stretávame, a potom, mierne prekvapení, sa vzdialime a pýtame sa, prečo sa cítime tak izolovaní od ostatných ľudí.
Nie je to však len špecifikom moderného života. Existuje aj iná, možno ešte silnejšia sila, ktorá nás niekedy môže dohnať do izolácie. A tá je nám o niečo bližšia…
Mozog je tiež osamelý
Keby bola evolúcia neomylným konštruktérom a nie, ako výstižne vyjadril francúzsky biológ François Jacob, remeselníkom, náš mozog by sa prispôsobil osamelosti, oslabil by našu potrebu komunikácie alebo, čo je možno rozumnejšie, zlepšil by našu schopnosť vytvárať vzťahy.
Nebola by takáto schopnosť užitočná v momentoch osamelosti? Aktivovala by náš vnútorný „sociálny radar“ – zadnú hornú temporálnu kôru. Táto časť mozgu, nazývaná PSTK, pomerne dobre rozpoznáva sociálne signály. Ale predstavte si, keby bola ešte účinnejšia. Nikdy by sme nezažívali trápne situácie v medziľudských vzťahoch, vždy by sme vedeli, kedy sa treba smiať, zamyslene prikývnuť a kedy sa nenápadne stiahnuť.
Vylepšený systém stimulácie kostnej drene (PSTC) nám tiež zabezpečí vyššiu úroveň kognitívnej empatie – schopnosti rozumieť prežívaniu iného človeka na intelektuálnej úrovni. Ideálnym doplnkom k tomu by bola vylepšená ostrovková časť, ktorá by nám pomohla vnímať tieto prežitia aj emocionálne. Takéto vylepšené empatické schopnosti by z nás urobili sociálnych chameleónov, schopných nadviazať kontakt s každým, koho stretneme.
Už viete o slávnej mediálnej prefrontálnej kôre (MPFC) a jej úlohe v súvislosti so sociálnym odmietnutím a vnímaním seba samého. Čo keby sme mohli vyvinúť mechanizmus, ktorý by nás pred tým chránil, ako mentálny airbag, ktorý sa aktivuje, keď nás niekto zabudne pozvať na večer stolových hier, a tým minimalizuje dôsledky tejto skúsenosti s odcudzením? Ak by nás niekto ignoroval alebo odmietal, nič by nás nezasiahlo tak hlboko, aby to zanechalo nezmazateľný dojem?
Ďalším bodom na mojom neurologickom zozname želaní je dorzolaterálna prefrontálna kôra (DLPFC), ktorá susedí s MPFC. Sociálne situácie od nás často vyžadujú okamžité rozhodnutia: kedy hovoriť, kedy počúvať a kedy sa zdržať nevhodného vtipu. Vďaka jemnej úprave DLFC by sme mohli predísť nepríjemným výbuchom hnevu a nepríjemným prešľapom.
Naša mandľová žľaza, systém emocionálnej úzkosti mozgu, by tiež mohla profitovať z niektorých vylepšení. Ak by jej reakcie boli o niečo menej búrlivé, pravdepodobne by sme boli veselší a priateľskejší a menej často by sme vnímali neutrálne signály ako nepriateľské. Už by sme nebrali bezvýznamný výraz tváre za pohŕdanie a trápny úsmev za posmech.
Ničivá sila a režim sebaochrany
Vďaka všetkým týmto prispôsobeniam by sme boli vnímavejší voči okolitým ľuďom, lepšie by sme zvládali vzťahy a menej bolestivo by sme prežívali odmietnutie. Náš mozog by prekonal osamelosť, čo by nám umožnilo bez námahy budovať plnohodnotné vzťahy. Bohužiaľ, realita nie je taká priaznivá. Skúsenosť s osamelosťou neprispieva k zlepšeniu týchto štruktúr a zdokonaľovaniu schopností mozgu. Deje sa presný opak.
Všetko, čo je na mojom neurologickom zozname želaní, je zrkadlovým odrazom reality, úplným opakom zmien, ktoré prebiehajú v mozgu osamelého človeka. Osamelosť môže byť niekedy deštruktívna, oslabuje práve tie štruktúry a zručnosti, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v sociálnom svete. Tento stav nazývam režimom sebaochrany. Vidíte hrozby všade, strácate spojenie so svojou empatiou a komunikáciu s ľuďmi vnímate ako bitky, ktoré treba prežiť a vyhrať, a nie ako príležitosť nadviazať spojenie s niekým. Mozog je úžasný orgán, najfascinujúcejšia bytosť vo vesmíre. Ale je to aj klamár. Hnusný, neposlušný mozog! Fuj! Zbavte sa tohto sociálneho cynizmu! Vyhoďte ho! No tak! Uvedomenie si tejto sklony môže byť samo o sebe mocným nástrojom.
Môžete ich využiť, ak prežívate rozchod alebo sa snažíte začať nový život v cudzom meste. Zakaždým, keď sa cítite osamelí a nemôžete prestať myslieť na nepríjemnú textovú správu, pripomeňte si, že keď váš mozog pociťuje nedostatok spojenia, začne vám klamať. Akonáhle si to uvedomíte, bude pre neho ťažšie ublížiť vám alebo vás presvedčiť, aby ste zrušili stretnutie a len ležali na gauči. Ak ste dlho pociťovali nedostatok blízkych vzťahov, myslíte si, že vás všetci nenávidia, a máte pocit, že vás na každom kroku napádajú alebo kritizujú, skúste tieto fakty spochybniť. Možno s vami hrá inštinkt sebazáchovy. Stojí za zmienku, že vyčerpanie sa môže prejavovať podobným spôsobom, hoci v tomto prípade ide len o dočasný stav, akúsi „demonštračnú verziu inštinktu sebazáchovy“.
Ako túto funkciu vypnúť a vrátiť mozog k predchádzajúcemu prosociálnemu mysleniu? Nič jednoduchšie! Stačí budovať hlboké, zmysluplné vzťahy. S čo najväčším počtom ľudí. Nech je to skutočne rozsiahla sieť, ktorá sa neustále rozširuje a diverzifikuje. Aspoň dovtedy, kým nebude odrážať každý aspekt vašej osobnosti, každý záujem a skúsenosť, celý váš vnútorný svet. Navyše, budete sa cítiť úplne videní, hlboko pochopení, bezvýhradne podporovaní a absolútne, bezpochyby, bezpochyby, nie osamelí. Nadýchnite sa, vydýchnite. Jednoduché… však?
Bohužiaľ, realita je taká, že úplne sa chrániť pred osamelosťou nie je možné. Je to niečo, čo sprevádza celé ľudské bytie. Vytvoriť skupinu sociálnej podpory, podobnú tej, ktorú som opísal, sa zdá prakticky nemožné, a aj keby ste to urobili, niektorí z týchto priateľov by skôr či neskôr zomreli. Smútok je situácia, ktorá zaručuje, že aj tí najspoločenskejší a najmilovanejší z nás sa aspoň raz alebo dvakrát v živote stretnú s osamelosťou. Keď zomrie milovaná osoba, nikto nedokáže vyplniť prázdnotu, ktorú po sebe zanechá. Nič sa nedá porovnať s osamelosťou, ktorú pociťujete, kým si nezvyknete na život bez neho, a žiadny vzťah, ani ten najvýznamnejší, vás pred ňou nedokáže ochrániť.
Samozrejme, prítomnosť iných ľudí vo vašom okolí je užitočná ako na prekonanie krízy, tak aj na minimalizovanie ničivých dôsledkov pôsobenia inštinktu sebazáchovy. Rozvíjanie pozitívnych sociálnych vzťahov je nepochybne účinnou stratégiou na ochranu vášho duševného zdravia, najmä v zložitých situáciách. A hoci je môj dlhý zoznam požadovaných vzťahov trochu prehnaný, je v ňom kus pravdy.
